Do začiatku sezóny zostáva ešte:
chrobačik

Braňov pľac
          .. pohľad hráča, trénera a rodiča v jednej osobe

outline Moje ohliadnutie za prvým štvrťrokom

Po veľmi dlhom čase sa mi podarilo sadnúť na zadok a v kľude písať. Záver minulého roka a začiatok tohto roka bol jednoducho hektický. Ešteže sa mi teraz podarilo vypadnúť na krátku dovolenku. Medzitým takmer ubehla ďalšia sezóna. Aj som si dával predsavzatia, že budem pravidelne trénovať, aby som v lige dokázal podávať aké-také výkony. Aj sa mi ju podarilo ďalší rok odohrať bez akéhokoľvek tréningu. Ale našiel som si čas aj na nejaké nové aktivity, o tom však nižšie. Takže tu je môj sumár zaujímavostí za prvý štvrťrok.

TOP TOP TOP
Treba určite začať najväčším úspechom za posledných x rokov. Na začiatku februára sa v Rusku uskutočnili historicky prvé Majstrovstvá Európy do 21 rokov. Turnaj nadväzujúci na mládežnícke majstrovstvá, avšak s limitovaným počtom hráčov. Z každej krajiny max traja, spolu max 56. Prvý pokus, majstrovstvá mali byť už pred rokom, ale nepodarilo sa ich usporiadať. A nám priniesli prvú medailu po niekoľkých rokoch, dokonca titul majstra Európy ! Sašo Valúch spolu s Dánom Lindom získali titul vo štvorhre. Začnem od konca – v nedeľu 5.2. sme mali sústredenie regionálneho výberu mládeže a vyšlo nám to nádherne – počas obedňajšej pauzy sme pri obede mohli cez internet na veľkej obrazovke pozerať finálový zápas na ME a na diaľku podporovať reprezentanta Slovenska. A že ho decká naozaj podporovali – nahlas kričali, ešteže sme v reštaurácii boli sami. Mali z toho veľký zážitok, umocnený jasným víťazstvom 3:0. Najlepšia inšipirácia pre novú generáciu, akej sa im mohlo dostať. Každý z nich si meno Valúch už zapamätá. Ale nerodilo sa to tak ľahko, ako to v závere vyzeralo. Sašo v dvojhre zaostal za svojimi očakávaniami (túžbami) a začiatok v štvorhre tiež nenasvedčoval, že by mal prísť úspech. Veď už v prvom kole proti mladým Talianom boli na pokraji vypadnutia. Potom však prišla šanca a oni sa jej chopili. A zobrali si všetko. V tom vždy bola Sašova obrovská sila, vedieť využiť príležitosti. A na svojich prvých a posledných majstrovstvách ich dostal viac – tradične najsilnejší Francúzi prvé majstrovstvá do 21 rokov jednoducho vypustili, prišla ponuka od Dánov na štvorhru s veľmi kvalitným hráčom Lindom. Hoci relatívne neskoro, takže času na zohrávanie veľa nebolo. Aj štvrťfinálový súper Česi boli prijateľným súperom. Sledoval som ten zápas cez internet a najprv som bol sklamaný. V prvých dvoch setoch bezkrvný výkon a dominancia Čechov. V treťom viac-menej rovnaký obraz, ale pri vyrovnanom vývoji zrazu v koncovke vyhrali „naši“. Následne sa obraz presne otočil, Sašo s Dánom ožili a Česi úplne odpadli. Jasný obrat a medaila bola na svete. A potom už boli nezastaviteľní – v semifinále aj finále úplne dominovali nad silnejšími pármi. Veľkí hráči vedia premienať šance, ktoré dostanú. To je vždy najväčšie umenie. Je síce predčasné nazývať Saša veľkým hráčom, ale túto vlastnosť má.

Na tomto mieste musím zdôrazniť ešte jeden dôležitý faktor úspechu – koučovanie trénera Truksu. Celý turnaj odkoučoval sám, dánsky tréner na zápasy nechodil. Postupne si získal dôveru hráčov (a viem od neho, že v prípade komplikovaného Dána to nebolo jednoduché) a ich výkony išli hore zarovno s tým. V tej súvislosti musím pripomenúť, že výkonný výbor vybral trénera len pár mesiacov pred majstrovstvami z iniciatívy Paľa Alexyho, inak by sa s prípravou vopred nikto ani nezaoberal. Nebyť nás v komisii mládeže a Paľa, ktorý myšlienku doslova pretlačil, trénera by sme asi nemali ešte teraz. Pre Jara vynikajúci návrat na vrcholovú scénu. Keď si zoberieme, že následne prebral aj mužskú reprezentáciu a úspešnú kvalifikáciu na ME družstiev, človek sa pýta – kde ten chlap doteraz bol ? Odpoveď – už čiastočne odchádzal z pingpongu živiť sa inde, keď prišla príležitosť na spoluprácu s našou tréningovou skupinou. Aj teraz ako reprezentačný tréner je platený z týchto súkromných zdrojov, v tom sme určite minimálne európsky unikát, nemať profesionálneho reprezentačného trénera mužov.

TOP TOP
Popri ME21 zaniklo vystúpenie Bašky Balážovej na euróskom TOP16. Po rokoch sme opäť mali niekoho na tomto najvyššom európskom turnaji a Baška sa vôbec nestratila. K postupu zo skupiny chýbalo máličko. Baška pri dvoch najtesnejších prehrách 3:2 a jednej výhre ukázala, že má aj k absolútnej európskej špičke veľmi blízko.
Hneď na to to potvrdila umiestnením na World Tour najvyššej úrovne v Katare, kde vo dvojhre došla do osemfinále a vo štvorhre uhrali s Hankou Matelovou medailu. Spolu už dlhšiu dobu ukazujú, že sú výborný pár. Už na ME na jeseň siahali po druhý raz na medailu a tentoraz im ušla naozaj medzi prsty. Vynahradili si to na svetovom turnaji najvyššej úrovne. V konkurencii najsilnejších čínskych a ázijských hráčok sa zriedka stáva, že sa nejaká medaila ujde aj Európe. Dievčatá to uhrali. Skvelé však je, že dokážu hrať nielen proti najlepším európskym párom, ale už aj proti aziatkám.
Baškine skvelé výsledky, je len otázkou času, kedy prekoná ten posledný schodík a získa výraznejší úspech. Aj na Sašovom príklade vidno, ako málo niekedy k tomu chýba a keď všetko správne zapadne, ako má byť... Ale tu by sa mal vytvoriť správny tím, ktorý na tom malom posune zapracuje.

Výborné výsledky, ako stvorené do optimistickej správy pán predsedu na tohtoročnej konferencii. Veď pozrite aké úspechy sa nám darí dosahovať. Pozor, nemali by sme podľahnúť tomuto sebaklamu ! Realita je úplne iná. Aj k týmto skvelým výsledkom treba uviesť tri vážne výhrady :

1.Úspech oboch je hlavne produktom práce rodičov, nie nášho zväzu. Zväz síce do nich investoval prostriedky, ale v ničom inom im nepomohol. V prípade Saša tréning manažujú rodičia (a silno verím, že keby bol od mala podchytený vo fungujúcom systéme, mohol byť ešte ďalej, možno aj v dvojhre tam, kde bol vo štvorhre) a Baška je už niekoľko rokov v tréningovom procese v Nemecku, bez toho by už asi bola...

2.Všetci, ktorí podrobne poznajú náš mládežnícky stolný tenis (takže budúcnosť slovenskej reprezentácie), potvrdia, že nejdeme správnym smerom. Trend je taký, že máme čím ďalej menej mladých hráčov v európskych rebríčkoch a darí sa nám dosahovať slabšie výsledky. Pred pár rokmi se mali aspoň úspechy v najmladších kategóriách, ale mali problém s prechodom do juniorov, resp. po skončení juniorov. Ale dnes už ani v tých mladších nestíhame. Trochu som sa pohrabal v rebríčkoch, aby som zistil trend, ako sa pohybujeme. Čísla neoklameš. ITTF rebríčky sú len za posledné tri roky, porovnal som teda apríl 2014 verzus apríl 2017. Zobral som dva parametre – počet hráčov v ITTF rebríčku a bodový priemer troch najlepších hráčov. Dva parametre, tri kategórie (do 15, do 18 rokov a bez rozdielu veku, tam som bral do úvahy len hráčov pingpongovo vyrastených na Slovensku). Pri samostatnom hodnotení mužov a žien to robí dvanásť ukazovateľov, na ktorých môžme porovnať vývoj od apríla 2014. A výsledok ? Katastrofálny – z 12 ukazovateľov sme sa zhoršili v 10 !!! Dal som si tú robotu urobiť toto vyhodnotenie za 7 krajín – okrem krajín V4 aj Rakúsko, Slovinsko, Belgicko. Všetko relatívne porovnateľné krajiny. Sme z nich najhorší.

3.Prešlo pár mesiacov a dnes už o týchto výborných výsledkoch prakticky nikto nevie. Toto je nevyužitá šanca. Ako môže byť stolnotenisová verejnosť hrdá na tento šport, keď aj ojedinelé úspechy ostanú mimo povedomia ? Ako sme komunikačne využili, že máme majstra Európy ? Ako príklad – na ďalšom regionálnom sústredení sme deťom počas obedňajšej pauzy robili kvíz z pravidiel a histórie pingpongu. Meno Valúch si už, samozrejme, každý pamätal. Ale to, že sme pred vyše dvadsať rokmi mali medailu z majstrovstiev sveta družstiev po výhre nad Čínou a mená hráčov nevedel nikto. Alebo myslíte, že niekto poznal ešte Renátu Kasalovú ? Pokiaľ sa s úspechmi nebude ďalej pracovať, už ďalší ročník mladých hráčov, ktorí Saša a Bašku hrať nevideli, nebudú vôbec vedieť, kto to sú. Stále hovoríme, že chýbajú vzory a aj keď by sme ich mohli mať, nič neurobíme.


Majstrovstvá Slovenska
Na majstrovstvách Slovenska konečne prišlo to, na čo sme už niekoľko rokov čakali – postupný nástup novej vlny. A vlastne aj víťazstvo Bai-a. Ten už tiež na titul čakal dosť dlho a vždy mu niečo k úspechu chýbalo. Tentokrát možno trošku nečakane, určite nebol najvyšší favorit. Trošku zmizol z očí, keďže prestal(i) hrať ligu tu v regióne a ani medzinárodné výsledky nemal oslnivé. Ale na majstrovstvách bol tentokrát suverénny. Nová vlna u žien nebola ničím prekvapivým – vlastne to bola nevyhnutnosť, keďže vlastne všetky zúčastnené hráčky sa dajú definovať ako mladé. Evka Jurková splnila rolu favoritky a s prevahou zobrala všetky tituly. Lucku Truksovú sa tiež nedá nazvať novou vlnou, ale potešil ma jej úspešný návrat do slovenskej špičky po pauze. A potom už nastúpili vekom juniorky – Monika Uríková a Nika Púchovanová. Je to dobre, ale potrebovali by väčšiu konkurenciu, aby sa museli na výslnie predierať. U mužov je to nabitejšie. A tu konečne po rokoch sa podarilo presadiť mladým – Samo Novota až do finále, môj Samko a Tibor Špánik premiérovo do štvrťfinále. Samo sa konečne popri slovenskej extralige dokázal presadiť aj v silnejšej konkurencii na M SR. Potvrdil zlepšenie v poslednej dobe aj dobré výkony a umiestnenie na kontrolnom turnaji mužov pred koncom roka. Vidieť, že kvalitný tréning pod vedením trénera (Truksa) je lepšie riešenie ako tréningové centrum v zahraničí síce s lepšími sparingami, ale bezu individuálneho prístupu. A štýl, ktorým sa prezentovali mladíci, sa páčil mnohým a aj vo štvrťfinále dostali najlepších Slovákov posledných rokov (Pištej, Šereda) pod tlak a prinútili ich ísť totálne naplno. A neboli ďaleko od úspechu. Uvidíme o rok, je dobré keď konečne mladí chalani naháňajú tradičných borcov (aj kerď, tí si svoje stále uhrajú, čo ukázali aj vo výbornej kvalifikácii družstiev na ME po víťazstve nad medailistom z posledných MS Anglickom) a začína sa zvyšovať konkurencia. Dobrá práca, či už v Nitre (Tibor) pod vedením trénerov Mika a Grigela alebo v tréningovej skupine vedenej Jarom Truksom.


Extraliga
Extraliga sa zavŕšila tento rok podľa predpokladov – „Kmeťo band“ :-) stále kraľuje v mužoch aj ženách. U žien to musí byť pre Dunajskú Stredu nuda, pre všetkej úcte k súperkám a akokoľvek to konštatovanie znie zle. Trnava ku koncu súťaže trošku vystrčila pazúre, čo sľubovalo možnú zápletku vo finálovom turnaji. Ale skúsené dievčatá z Dunajskej ukázali, že to bolo asi skôr menšou koncentráciou a keď išlo o všetko, titul si spoľahlivo postrážili. Niet viac čo dodať, uvidíme, či si suverenitu udržia aj ďalší rok. Avšak aj mladé družstvo z Trnavy ukazuje každý rok pokrok, herne aj výsledkovo.
U mužov bolo dosť vzrušenia aj tento rok. V prvej časti najmä v boji o postup do prvej šestky. Ten bol veľmi vyrovnaný a dramatický úplne do poslednej chvíle. Ešte pred poslednými dvojhrami zápasu v Ružomberku mohli byť traja postupujúci. A vyústenie bolo to najneočakávanejšie – postup „nezúčastneného“ Vranova. Kde sa dvaja bijú (Rybník, Ružomberok), tretí zvíťazí. Následne vo všetkých play-off súbojoch, ktoré boli zaujímavé a skutočne všetky otvorené. A nebola núdza o prekvapenia. Vranov, ktorý sa dostal do prvej šestky na poslednú chvíľu, prešiel až do semifinále. V druhom semifinále mladá Nitra potrápila Dudince. Iba nový majster Slovenska bol suverénny.
Keď pozerám spätne svoje predsezónne prognózy – naplnili sa takmer presne. Aj riziká, ktoré som uvádzal, užší káder u Trstian/Dudiniec (postihnutých zranením Erika v najnevhodnejšom čase) a zhodou okolností to isté u Ružomberka (hoci som to mohol napísať asi o viacerých tímoch), ktorý možno doplatil na jeden výpadok Andreja Kaššaya. Čo ma najviac prekvapilo – pozitívne úspech Nitry vedenej Tiborom Špánikom a negatívne pokles Feromaxu, čakal som, že budeme lepšie. „Juniorská“ Nitra prebrala žezlo od minuloročných mladíkov Feromaxu a nechýbalo veľa a tiež by to dotiahla až do finále. V rozhodujúcich momentoch však Trsťany ukázali svoju silu a prekvapenie nepripustili. Najmä, keď sa im podarilo prelomiť Tibora, na ktorého výkonoch úspešnosť Nitry stála. Ten mal vynikajúcu sezónu v extralige a ukázal veľký progres. Popri hre aj v mentálnej oblasti, evidentne sa naučil zvládať ťažké situácie a hrať pod tlakom, čo v minulosti u neho nebývalo zvykom. Keby sa po vzore NHL vyhlasoval MVP súťaže (Most Valuable Player), asi by bol najväčším favoritom, pre svoj prínos mužstvu. V spodnej časti ma pozitívne prekvapil Tvrdošín, ktorý bojoval nad očakávanie, aj keď chlapci by hrali (rozvíjali sa) ešte lepšie ako súčasť silnejšieho družstva, takto bola súťaž pre nich prisilná a skôr negatívne pred sezónou posilnená Rožňava, ktorú som odhadoval silnejšiu.
Nad všetkými však tento rok vytŕčal suverén z Vydrian. Oproti minulej sezóne ešte silnejší, takmer nedával pochýb o jasnom ťahu na titul. Keď im v nadstavbe Trsťany dokázali odolať, sľubovalo to dramatickú zápletku do boja o titul. Výpadok najlepšieho hráča Erika Illáša však Trsťanom takmer skomplikoval aj postup do finále. A v samotnom finále, hoci bol späť, nedokázal nadviazať na predošlý výkon a zdramatizovať ho. Vydrany tak boli „odsúdené“ na konkurenciu v európskych pohároch a ich víťazstvo v Superlige krátko po finále ligy bolo čerešničkou na torte za historickou sezónou. Pozerám do štatistík a archívy ani nestačia – bolo to slovenské víťazstvo v mužoch po viac ako 17 rokoch.


Iniciatívy zdola
Zmien a nových projektov býva v našom športe ako šafranu. Preto každá nová iniciatíva zaujme. V tomto období ma zaujali až tri, čo je priam nevídané číslo. A keďže sa nič prevratné neudialo zhora (myslím tým naše vedenie), pozitívne je, že aspoň zdola sa ľudia o veci zaujímajú a chcú ich zlepšovať.
1.Extraliga – v poslednej dobe sme často pri stretnutiach medzi jednotlivými družstvami diskutovali o klesajúcej úrovni súťaže. Od diskusie prešlo k činom - kluby sa sami dohodli, že s tým treba niečo robiť. Za počin pochválim Rada Blažeka – on bol iniciátorom stretnutia klubov a zorganizoval diskusiu. Kluby samotné pripravili návrhy na úpravu súťaže, uviidíme, ako sa k nim postavia zodpovední a čo zmeny prinesú do budúcnosti.

2.Nová hala v Bratislave – po projekte v Prievidzi úspešne otvorenom minulý rok v krátkej dobe prichádza ďalší súkromný projekt v Bratislave. Je dobré mať ďalšiu celodenne dostupnú halu v Bratislave, palec hore pánovi Kobesovi. Uvidíme, aké má s ňou plány. (Dopísané 15.5. - Medzitým sa mi podarilo prvýkrát zájsť halu si pozrieť a doslova som padol na zadok. Super prostredie, odvážne plány. Držím palce). Naša tréningová skupina, ktorá doobeda trénovala v Rači, si ju už vyskúšala. Časť aktivít už presunula do tejto haly. Ak by otvorenie novej haly prinieslo presun reprezentantov (Pištej, Šereda, „Kobesovci“, s nimi naša skupina), v Rači opäť zo špičky nik nebude. Pri funkčnosti slávneho (alebo skôr tajného, lebo ho nikto nepozná) „zväzového centra“ niet divu.

3.Bratislavský regionálny výber – toto je iniciatíva, ktorá vznikla z diskusie krajskej komisie mládeže, ako najlepšie využiť prostriedky, ktoré kraj na mládež má. Medzi viacerými aktivitami bol dohodnutý projekt regionálneho výberu mládeže, ktorý sa úspešne rozbehol. Prvé odozvy sú dobré, aj keď je to určite beh na dlhé trate. Už teraz ho z mnohých pohľadov hodnotím ako úspech. Hoci, sila hráčov bude v prvom rade závisieť od kvality tréningu v kluboch a regionálny výber je nadstavbou, ktorá má dať ďalšie impulzy hráčom aj klubom samotným. A motivácia mladých hráčov na sústredeniach (a podľa klubových informácií aj zvýšená motivácia na tréningoch v klube) tomu napovedá. Prvé hodnotenie projektu a diskusia o prípadných úpravách nás čakajú v krátkej dobe, ale s istotou môžem povedať, že projekt bude pokračovať aj v nasledujúcej sezóne. A dúfam, že sa pridajú aj ďalšie kluby. Základom úspechu bolo
• spolupráca - viaceré bratislavské kluby (musím ich spomenúť, zaslúžia si to – Karlova Ves, Pezinok, Záhorská Bystrica, Devínska Nová Ves, Malacky, Veľký Biel, Stupava, Blatné) sa dokázali dohodnúť na spolupráci, keďže pochopili, že len takto sa môžu ďalej zlepšovať aj ich vlastní hráči (nie izolovaním sa)
• „action“ - od diskusie sme prešli k činom a okamžitej príprave a realizácii projektu (zodpovednosť ja, v spolupráci s Maťom Grežom a Paľom Alexym, tiež Ľubka Gogová a samotné kluby). Boli aj ďalšie návrhy projektov a idey, ale bez „action“ ostali nezrealizované.

Jednoduchý návod, ktorý sa ukázal pri všetkých nových iniciatívach – treba vedieť, čo chcem a treba konať. Snáď sa niekedy dočkáme aj iniciatívy zhora.

Všetkým prajem úspešný záver sezóny a držte palce našim na MS

Braňo
Braňo (22.05.2017 13:09)
outline Pred štartom nového ročníka extraligy mužov

Zostáva už len pár dní do štartu nového ročníka extraligy. Prestávka (pre niektorých takmer polročná) opäť raz ubehla ako večer s priateľmi. A už sa môžeme tešiť na nové boje. Niektoré družstvá vlastne nehrali zápas od apríla, už musia byť celí bez seba od nedočkavosti. Tesne pred začiatkom ponúkam krátky pohľad na očakávania od novej extraligovej sezóny. Hoci som text pripravil už cez víkend, padlo vhod, že som ho nestihol dokončiť. Udalosti posledných dní veci dramaticky zmenili a dnes už budú podstatne inak – Galanta odhlásená z extraligy a Rožňava posilnená. Detaily nepoznáme, snáď nám Galanťania dajú nejaké info. Ale zvonku to vyzerá, akoby Rožňava zalovila na „trhu s hráčmi“ na nahradenie Maťa Gumáňa. A Galanta bola prvou obeťou nových prestupových pravidiel – odchod hráča na poslednú chvíľu bez nejakej reálnej možnosti nahradiť ho.

Najprv však môj pohľad späť na minulý(-é) rok(-y). Pred písaním som sa vrátil k môjmu príspevku na tému extraligy dva roky dozadu. A čo vidím ? Veľa sa toho za dva roky nezmenilo. Hlavne, čo sa týka úrovne súťaže. Ale aby som nebol pesimistický, začnem s tým, čo sa zlepšilo.

Čo sa zlepšilo ?

Záujem o súťaž
Asi najväčším pozitívom minulého ročníka bol zvýšený záujem verejnosti. Aspoň mám ten pocit. Toto bolo pre mňa príjemným prekvapením, niektoré kluby z popredia tabuľky jasne ukázali, akým smerom by sme sa mali uberať. Taktiež pribudli tímy, ktoré priniesli výborné divácke zázemie – Vranov a Trsťany/Dudince. Aj možnosť hrať play-off pred domácim publikom k tomu prispela. Určite to oceňujú hráči aj diváci. A v neposlednom rade – mal som pocit, že úspech mladíkov Feromaxu, ako aj skvelý ťah presunu zápasov do Lučenca prispeli k záujmu krížom cez Slovensko. Ale o tom som už písal dosť.
A ďalšou pozitívnou novinkou, aj keď s nepriamym vplyvom, boli správy a komentáre po jednotlivých ligových kolách na Radovej Blažekovej stránke. Tie sa tešili vysokej čítanosti a dúfam, že v tom bude Rado (a kluby, ktoré dávajú komentáre) pokračovať.

Systém súťaže
Ak som pred dvomi rokmi porovnával s českými súťažami a ich snahou po každom ročníku zbierať spätnú väzbu klubov na úroveň súťaže, prípadné podnety, atď., u nás sa v tomto smere musela udiať iniciatíva zdola. Tiež vďaka Radovi, ktorý ako prvý inicioval diskusiu, ktorá sa ďalej preniesla na oficiálne fórum. Zmenený systém súťaže priniesol určite omnoho atraktívnejšie play-off, ako to bolo pri turnajovom spôsobe. Pozitívne na play-off bolo aj to, že súboje neboli závislé na jednom „náhodnom“ výsledku.
Osobne si stále myslím, že rozdelenie súťaže tak ako je teraz má ešte svoje malé nevýhody, najmä v spodnej šestke. Tiež družstvá na piatom a šiestom mieste po vypadnutí z play-off končia sezónu neuveriteľne skoro. Dalo by sa asi niečo vylepšiť. Ale počkajme ešte, treba model vyskúšať a nie meniť každý rok.

Čo sa týka hernej úrovne, na špici bola väčšia konkurencia ako v minulosti, čo je pozitívne. Ale toto zlepšenie je len s veľkým otáznikom. Odstup špičky (minulý rok prvých troch) od ostatných sa totiž zvýšil. A tento rok to bude ešte výraznejšie. Celkovo však úroveň nijako výrazne nerastie. A tento rok hrozí skôr opak.

Naďalej pretrvávajú nedostatky
Niektoré nedostatky, o ktorých som písal, však ďalej pretrvávajú. Ako som už písal - celková úroveň sa nezlepšuje a ostáva veľká nevyrovnanosť súťaže. V posledných rokoch sme vždy mali jedno mužstvo, ktoré nedosahovalo úroveň súťaže. Spomeniem postupne Pezinok, minulý rok Kysucké Nové Mesto, teraz Tvrdošín. Systém radšej vypadnem z extraligy, inak by som mal problém aj v 1.lige (prípadne akýkoľvek iný dôvod) škodí súťaži, ale aj samotným hráčom.

Kultúra pri stole je neustále tým istým problémom. Niekedy aj v hľadisku. Hoci mám pocit, že maličké zlepšenie nastalo, stále je počuť nadávky (bohužiaľ, aj u nás niekedy). A stále to rozhodcovia prehliadajú. Akoby sa to stalo istým štandardom. Je potrebné s tým niečo robiť. Ale v tomto momente musí začať každý sám od seba. A rozhodcovia byť nekompromisní.

Najväčší problém vidím v tom, že sa nikto zlepšeniami a nedostatkami nezaoberá. Osobne som skúsil navrhnúť niektoré možné úpravy, ale bez úspechu. A môj návrh zmien v prestupovom (registračnom) poriadku bol ako červené plátno. Čo je v poriadku, chýba mi však akýkoľvek pokus iniciovať k týmto veciam diskusiu a hľadať riešenia. Sľubujem, že spolu s Radom (ak sa chytí) počas tejto sezóny skúsim zorganizovať opäť nejakú iniciatívu zdola.


A ako vidím tento rok ?
Dva najsilnejšie tímy (Vydrany, Dudince) sa posilnili a ich súboj bude určite ozdobou súťaže. Už sa na to teším. Avšak celkovo bude opäť slabšia úroveň. Feromax sa oslabil (zas budem musieť hrať ...) a Bystričany skončili a súťaž posunuli na Oravu. Miernym oživením budú nováčikovia, ale asi nie až tak, ako minulý rok. A súťaž sa výrazne omladí. Napriek mojej prítomnosti :-) . Bez podceňovania mladých hráčov v juniorskom veku, a niektorí sú šikovní, súťaž začína trochu prerastať s juniorskou extraligou. Naša liga bude asi vždy odsúdená na zdokonalenie hráčov pred odchodom do ťažkých súťaží vo vyspelejších krajinách. Ale aj tak by sme sa mali snažiť zvyšovať jej úroveň. A hľadať na to riešenia.

Skúsim krátke hodnotenie jednotlivých tímov
Vydrany – po minuloročnom obhájení titulu sa ešte posilnili, príchod Diducha dáva tímu obrovskú silu. Popri tom očakávam v tejto sezóne výborné výkony Sama Novotu. Štvorčlenný káder nebude citlivý na výpadky, čo budú pri účasti vo viacerých súťažiach a pohároch potrebovať. Ašpirant na titul číslo 1. Jediné „riziko“ - so všetkými súpermi okrem Dudiniec to bude nuda, budú sa musieť dobre pripraviť len na tento súboj.

Dudince – motivované minuloročným tretím miestom siahajú vyššie, posilnili tím a mohlo by to byť aj na titul. Aj keď, pri súčasnom posilnení Vydrian to podľa môjho odhadu stačiť nebude. Erik Illáš ako najlepší hráč minulej sezóny, k nemu Tomáš Sadílek, ktorý by mal byť rovnako silný (ešte nedávno hráč druhej nemeckej bundesligy). Proti Samovi s Diduchom ich však tento rok nefavorizujem. Veľmi bude tiež závisieť, ako ich podporí Figo. A tam to vidím dosť ťažké. Ďalším rizikom je prípadný výpadok niektorého z hráčov, v takom prípade nemajú náhradu.

Feromax – od vstupu do ligy sme sa postupne zlepšovali, po piatom, treťom a druhom mieste by ďalšie umiestnenie malo byť jasné. Nebude. Ako klub sme naplnili to, prečo sa náš šéf začal v pingpongu angažovať –pomôcť chlapcom z tej dobrej juniorskej generácie pri prechode do dospelých a pripraviť ich na prechod do silnejších zahraničných súťaží. Teraz odišli za novými skúsenosťami Ingo a Samko. Po tejto sezóne už budem na rade ja... Ambície podstatne nižšie ako minulý rok, ale chceme zabojovať o prvú šestku a potom sa uvidí.

Galanta – tu som mal pôvodne text „základ bez zmeny“. Nakoniec to vypálilo inak. My máme tento piatok miesto zápasu dvojičiek voľno. Bohužiaľ.

Vranov – prekvapenie minulej sezóny. Podľa prístupu, prostredia, prípravy by mali byť kandidát na prvú štvorku. Uvidíme, dúfam, že im ostane minuloročný elán a prístup. Boli oživením pre celý región, prípadný úspech v boji o štvorku by mohol ešte zvýšiť návštevnosť. Aj keď druhý rok býva pre nováčika ťažší. Riziká – pri zranení Dana Oráča nemá kto naskočiť v prípade akéhokoľvek výpadku. A tiež už sú „okukaní“, každý sa na nich lepšie pripraví (to je ten druhý rok). Pre mňa jasný kandidát na prvú šestku s potenciálom ísť vyššie.

Ružomberok - základ bez zmeny oproti minulému roku, ak rátame, že Kubo Pavolka nebol skutočne v základe družstva. Ten prešiel k nám a my veríme, že mu to dá nový impulz k práci na sebe. Riziko – v prípade výpadku chýba štvrtý hráč. Andrej Kaššay by sa mohol zlepšovať, ale obranár Hodor bude už „okukanejší“. Budú bojovať o prvú šestku, uvidíme však, či to bude stačiť.

Nitra – ďalší adept na prvú šestku, posilnená o „navrátilca“ Kuba Ševca. Trojica vlastných juniorov môže byť veľmi nebezpečná. Bez neho však môže byť slabina na trojke, či nastúpi mlaď alebo skúsenosť (chlapi, prepáčte). Ťarcha bude na Tiborovi Špánikovi a Števovi Pekovi, uvidíme ako ju unesú. Adept na prvú šestku, tento rok im to už nemusí ujsť .

Rybník – mená na súpiske vzbudzujú rešpekt, topolčianska partia sa zišla pokope. A môže stále zaťať vysoko. Verím, že najmä Tomáš Šesták bude v úspešnosti veľmi dobrý. Otázka je, v akej zostave budú hrávať, koľko priestoru dostane mladý Tonkovič a ako to zvládne. S podporou „starých“ by mohol byť úspešný a potom budú bojovať o šestku.

Čadca – minulý rok bol neúspechom, iba druhý raz od roku 2000 mimo prvej šestky ! Opakujem ešte raz – od roku 2000 (ďalej archív na nete nedovidí) takmer vždy medzi najlepšími šiestimi družstvami ligy. Môžeme hovoriť o rôznych baštách slovenského pingpongu, ale v porevolučnej histórii takto stabilný nikto nebol. A to prakticky stále s vlastnými odchovancami.
Tento rok ich vidím opäť naspäť, aj keď rizikom ostáva šírka kádru a či dokážu dvaja dobrí hráči utiahnuť všetky dôležité zápasy. Ak by aj nie, o dva-tri roky budú znova tu.

Košice – ďalší nováčik, tiež tím postavený pre vlastných juniorov. Uvidíme ako sa chopia príležitosti, môžu prekvapiť každého, kto si nedá pozor. Predpokladám hlavný cieľ udržať sa, ten by mal byť splnený. A potom možno poškuľovať po príležitostiach vyššie, ale mňa by prvá šestka prekvapila. Aj keď...

Rožňava – naháňali niekoľko rokov dvoch zajacov v extra aj 1.lige a družstvo tým trpelo, keďže na to nemali dostatočný počet hráčov. To prebiehanie medzi A a B družstvom bolo na úkor sily obidvoch. Tento rok sa rozhodli iba pre extra, po odchode najlepšieho hráča však hrozilo vypadnutie. S novou jedničkou Andrejom Slováčikom by to mal byť nový impulz a ihneď oveľa vyššie ambície. Opäť to asi bude tím v pokojných vodách, s možnosťou príjemných aj nepríjemných prekvapení.

Tvrdošín – jasný adept na zostup, družstvo by asi hralo o záchranu aj v 1.lige. Neviem, či je to najlepší prístup a zaujímal by ma motív tohto ťahu, mladým to však môže skôr uškodiť. Je iné zapracovať jedného mladého hráča do tímu určitej úrovne ako hodiť dvoch mladých do vody spolu s hráčom, ktorý ich sotva potiahne. Bez posíl istý vypadávajúci (čo mohol byť aj cieľ klubu).

Keď to sumarizujem, finále ligy je takmer isté a za prvými dvomi bude veľký boj o každé miesto. A všetci budú pokojní, lebo zostup je takmer jasný. Uvidíme, či to bude skôr podnecovať k vyššej úrovni alebo naopak.

Môj tip – prvý Vydrany, druhé Dudince, ďalej si tipnem len prvú šestku – Vranov, Čadca, Nitra a (dúfam) Feromax. Niekoho možno vytlačí Rybník.

V každom prípade prajem všetkým úspešnú sezónu.
Braňo (30.09.2016 09:04)
outline Čo ma zaujalo v druhom štvrťroku

Zase raz meškám. Nestíham, ako všetci. Ale už som si zvykol na Mirove posmešky aj vyhrážky. Síce je koniec júna (júla?), ale toto ohliadnutie má byť späť hlavne k aprílu a máju. Tam sa toho udialo veľmi veľa zaujímavého.

Najprv sa ale vrátim späť k mesiacu marec. Tam som trestuhodne zabudol na jednu mimoriadne dôležitú vec – úspech nášho pána predsedu Kríža. Nerozumiem, ako mi to mohlo vypadnúť. Mal som to v pláne. Ospravedlňujem sa. Počas majstrovstiev sveta bol ocenený najvyšším vyznamenaním ITTF Award of merit. Ako hrdo píše stránka SSTZ – za celoživotný prínos k stolnému tenisu, ako najdlhšie slúžiaci predseda členských federácií. Kým my sme si užívali 32 rokov stability, napríklad v susednom Česku sa zmietali v totálnom chaose a vystriedali jedného predsedu za druhým. Spolu od rozdelenia republík asi 6 predsedov ! (pre presnejšie štatistiky som nenašiel archív) Z tohto chaosu vyšli ako predsedovia niektorí „odborníci“, napr. bývalý repre tréner Fulín alebo repre tréner a šéf stolnotenisového centra vo Vlašimi Šváb. Alebo „manažéri“ kvalít súčasného, ktorý sa obklopuje ľuďmi, od ktorých chce, aby robili lepšie a prinášali nové veci! Vráťme sa ale domov. Taký výrazný úspech by si zaslúžil aj bilancovanie, o čo nás už tradične strohá komunikácia ukrátila. Skúsim ja. V roku 1983 sa stal predsedom zväzu (vtedy ešte) súdruh Kríž (dokonca od roku 1986 viedol československý zväz). Či jednohlasne, to neviem, ale v tých dobách to bolo zvykom tak. Aby som osvetlil aj mladším čitateľom, ktorí si dobu spred revolúcie nemôžu pamätať. Boli to doby, kedy nevyhnutnou odbornou kvalifikáciou pre akúkoľvek riadiacu funkciu bola stranícka knižka. Kedy niektorí ľudia donášali na svojich susedov, známych, kolegov, atď. tajnej polícii, takzvanej Štátnej bezpečnosti. V rôznych športoch napríklad chodili s reprezentačnými výbermi na medzinárodné výjazdy „funkcionári“, ktorí mali za úlohu sledovať a hlásiť správanie športovcov. Tých šťastnejších, lebo niektorí sa do zahraničia často ani nedostali. Doba, kedy by som za podobný článok bol tvrdo potrestaný. To som ale už príliš odbočil, ja som sa chcel venovať bilancovaniu pôsobenia nášho pána predsedu.Zoznam spolupracovníkov ŠtB si vie nájsť na webe iniciatívne každý sám. V takejto dobe teda nastúpil na post predsedu s cieľom budovať svetlé zajtrajšky. V tom čase patrila československá reprezentácia do európskej a svetovej špičky vo všetkých kategóriách a Slováci v nej čoskoro hrali rovnocennú rolu. Pre príklad – v roku 1988 na majstrovstvách Európy vo Francúzsku získala reprezentácia 3 medaily, z toho jednu vo dvojhre Renata Kasalová, vo štvorhre s Maruškou Hrachovou a v družstvách družstvo žien, v ktorom boli dve Slovenky z piatich hráčok.Rovnako pri ďalšom striebre z družstiev na ME 1990. V roku 1991 dosiahli neuveriteľný úspech československí muži – získali na MS bronzové medaily, keď vo štvrťfinále vyradili Čínu! Číňania boli v celej histórii iba dva razy bez medaily – pri svojom prvom štarte a v roku 1991. V našom 5-člennom družstve mužov (Korbel, Vími, Jančí, Grman, Javurek) vtedy boli traja Slováci a v pamätnom štvrťfinále z troch hráčov dvaja (Vími, Jančí). V mládežníckych reprezentáciách, ktoré každoročne nosili medaily z MEJ, to bolo tiež tak pol na pol. Prišiel rok 1993 a rozdelenie federácie. Dve krajiny, dve rovnaké východiskové pozície. Kvalita práce by sa mala posudzovať podľa výsledkov. Pozrime sa, kde sme sa kto za tú dobu dostali.

Slovensko získalo od roku 1993 na Majstrovstvách Európy dve medaily – obidve v mixe (Truksa-Popovová v roku 1994 a Pištej-Balážová v roku 2013). Česi 8 medailí, z toho 5-krát v družstvách.

V roku 1992 bola olympijská výprava 3 Slováci (Mihočková, Vámi, Jančí) a 2 Česi (Korbel, Hrachová). Od rozdelenia sme mali 5 účastníkov Olympijských hier, medzi nimi „odchovanci“ Wang a Popovová (už počítam aj 3 účasti tento rok). Susedia mali na každých OH aspoň dvoch účastníkov (spolu 17 účastí vrátane 4 tento rok) a semifinálovú účasť Korbela v roku 1996.

Na mládežníckych MEJ sme od roku 2010, kedy sme získali medailu naposledy, získali 3 medaily. Všetky v tom roku zásluhou Bašky Balážove. Česi od toho istého roku najmenej 11 (za rok 2010 som im našiel iba finálové účasti) a naprázdno vyšli iba v roku 2015.

Ďalšie príklady - pri reprezentácii dospelých máme 2 „amatérskych“ trénerov, ktorých činnosť je limitovaná na cca dva turnaje za rok. K tomu 4 trénerov mládeže. Česi majú 2 plnohodnotných trénerov dospelých, 5 mládeže a niekedy pri nich fungujú ešte asistenti. Pripravili skvelý projekt popularizácie stolného tenisu a rozvoja členskej základne, ktorý bol dokonca ako kampaň ocenený v marketingových kruhoch. Majú pripravený program rozvoja vybranej mládeže už od 9-10 rokov.

My sme žali úspechy na diplomatickom poli. Cui bono ? K medaile srdečne gratulujeme, pán predseda !


A teraz už k udalostiam za apríl-máj.

NAŠI NAJLEPŠÍ
Hoci pre mňa osobne bola najzaujímavejšia udalosť iná, pre slovenský pingpong bola určite najdôležitejšou olympijská kvalifikácia. A naši si počínali výborne. Najprv sa museli skúsiť prebiť veľmi ťažkou cestou – európskym kvalifikačným turnajom. Vzhľadom na systém kvalifikácie tentoraz bola kvalifikácia prakticky kompletne obsadená celou európskou špičkou. Dôležitosť turnaja, jeho herný systém, obsadenosť a relatívne malý počet postupujúcich (10 miest, čo je dosť divoké v porovnaní s tromi z Austrálie a Oceánie, kde v ženskej kvalifikácii štartovalo iba päť hráčok) z neho robil vrchol tejto časti sezóny. Kto neprejde, musí dúfať, že v ďalšom kole selekcie sa dostane na základe rebríčka. Naši sa vonkoncom nestratili, veď až traja to dotiahli k rozhodujúcemu zápasu o postup. Všetci museli hrať kvalifikačné skupiny, ale už tam ukázali dobrú formu. Vlastne všetci porazili lepšie rebríčkovo umiestnených hráčov a Wang s Baškou (Wang cez špecialistu na obranu Kreangu, ten ešte ako Rumun na obrane vyrastal s rovesníkom Ciocom) si uhrali svoje najvyššie nasadenie v skupine. Bai porazil neskoršieho kvalifikanta Slovinca Tokiča a tiež vyhral skupinu. Jediné drobné zaváhanie Evy Ódorovej bolo len malou chybičkou krásy, ktorú neskôr aj tak napravila. Vo vyraďovacej fáze najprv zaváhal Ľubo Pištej. Po dobrom druhom mieste v skupine som mu v súboji s Fínom Oláhom (typické fínske meno) veril. Napriek tomu, že som ho už raz videl s ním prehrať, tento rok na World tour v Rakúsku. Skóre mali tento rok vyrovnané a Ľubo je pre mňa lepší hráč, hoci Fín ho v rebríčku predbehol. Škoda, Ľubo viedol 2:0 a ďalší set prehral na 10. Potom sa už viezol. Na dôkaz o obtiažnosti turnaja – na postup by v ďalšom kole musel poraziť Gionisa (snáď jediný obranár, s ktorým nevyhrá) a potom Samsonova. Bai dostal Kreangu a tu som dúfal vo viac. Bai hral na jar v dobrej forme a Kreanga, napriek všetkej úcte k jeho kvalite a skúsenostiam, už nemal nejakú extra sezónu. Aj vo francúzskej lige mal prvýkrát pasívne skóre. Aj keď – chcel by som byť taký slabší – má o rok viac ako ja, aspoň o 15 kíl menej a na stovke by ma trhol možno aj o dvadsať metrov... Klobúk dole, čo tento chlap v pingpongu dosiahol. Ale Bai veľa šancí nedostal, hoci všetky sety boli tesné. U dievčat sa s prvým kolom lúčila aj Evka Jurková. Ale pre ňu bol úspech aj postup zo skupiny. A nad Švédkou Li Fen (typicky švédske meno) nikto výhru neočakával. Ostatných troch som si nechával na záver. Každý z trojice Ódorová, Balážová, Wang sa vo svojom minipavúku dostal do finále! To znamená, že v rozhodujúcich zápasoch o postup sme mali tri želiezka (aj keď, stále si nejako neviem zvyknúť na Slováka Wanga a tešiť sa z jeho víťazstiev; na rozdiel od Baia, ktorý tu roky žije a trénuje). Wang dostal dvoch dobrých hráčov, ktorí však boli slabší na obranu a vo finále ho mal preveriť Rus Šibajev. S ním mal tento rok dve prehry, ale obe najtesnejším rozdielom. U dievčat Eva porazila v už tradičnom federálnom súboji rovesníčku Štrbíkovú (u žien sa o veku nehovorí, ale napriek tomu, že obe tam začínajú byť medzi najstaršími, stále si kvalitu držia a Štrbíková je stabilná súčasť silného českého medailového družstva). Blechu porazila tento rok už trikrát. Potom aj silnú Ukrajinku Bilenko a bola vo finále proti asi najlepšej euro-Európanke Solji. A vynikajúca bola aj Baška – najprv prešla hladko cez bývalú juniorskú majsterku Európy Eerland (z MEJ v Istanbule, kde Baška získala bronz). S ľahkosťou, ktorá ma prekvapila. Baška je dnes lepšia hráčka, ale neviem prečo, z tohto zápasu som mal obavy. Potom to rozbalila proti čínskej Španielke Shen Yanfei, dvanástej hráčke Európy. Po skvelej výhre 4-2 bola našou treťou hráčkou v rozhodujúcom zápase o postup.

Rozhodujúce zápasy – Wang proti Šibajevovi, Eva proti Solji a Baška proti Liu Jia. Wang s Rusom tentokrát prehral jednoznačne a musel do ďalšieho kola kvalifikácie. Evin zápas som sledoval na internete. Prvý set vyrovnaný, potom sa však čím ďalej viac prejavovala prevaha Nemky. Tá hrala vo veľkej forme a pohode. Čím ďalej viac to vyzeralo, že Eva cez ňu vo výmenách nemá ako preraziť. Nevedela jej ublížiť. Ku koncu sa už trochu zlomila a výsledok bol jednoznačný. Najviac šancí na postup mala Baška. Proti niekdajšej najlepšej „Európanke“ v rakúskom drese, Liu Jia. Zápas nebol na televíznom stole a tak som nervózne sedel pred live scoring-om a skoro hodinu som sledoval priebeh na diaľku. To je vždy na nervy, tentoraz obzvlášť. Zápas ako na hojdačke, každý set závisel najmä od toho, či chytila Baška začiatok. Keď sa jej to nepodarilo, nemala v sete šancu. Pokiaľ áno, bolo to vyrovnané, rakúšanka pod tlakom a v koncovkách lepšia Baška. Takto to prišlo až do koncovky siedmeho setu. V tom síce Baška väčšinou doťahovala, ale podarilo sa jej prísť až do koncovky. A tam som už veril, že sa jej to podarí. Prehra 11:9 však zmarila nádeje.

V „opravnej“ dodatočnej kvalifikácii na ďalší deň bola šanca takmer minimálna – 64 hráčov, 2 postupové miesta. A našim už akoby došiel dych. Nikomu sa nepodarilo dostať výrazne ďalej. Väčšine z nich však celá olympijská kvalifikácia pridala body do svetového rebríčka a tak sme čakali, či zverejnené nominácie v máji budú obsahovať aj našich najlepších. Nakoniec sa ku dvom okamžitým rebríčkovým nomináciám Wang a Bašky pridala po troche čakania aj Eva a tak všetci traja boli „odškodnení“ za neúspech vo finálovom kole kvalifikácie. Tentoraz budeme mať zastúpenie na olympiáde a to hneď trojnásobné. Ešte o niečo lepšie obišli susedia z Česka, ktorí mali v rozhodujúcom kole kvalifikácie síce iba jedno želiezko Vacenovskú, tiež neúspešnú, ale na základe rebríčka idú na olympiádu až štyria. Teším sa, že budem môcť ponocovať a sledovať našich v akcii. Výkony v robote idú počas takýchto podujatí dole...


PLAY-OFF EXTRALIGY
O play-off mužskej extraligy som už niečo popísal, ale vrátim sa k tomu. Pre mňa to bol jeden z najväčších zážitkov poslednej doby. Hlavne preto, že sa ma dotýkal osobne, vlastne vo všetkých roliach – rodiča, trénera a hráča (tu som, našťastie, účinkovať nakoniec nemusel). A mám pocit, že krátku dobu tým prekvapením mládežníkov Feromaxu žilo celé Slovensko. Vyjadrenia podpory sme dostávali z mnohých strán a všetkým ešte raz ďakujem. Ale poďme späť do semifinále. Tam sme narazili na favorita z Hontianskych Trstian na čele s najlepším hráčom ligy Erikom Illášom. Ten nemal v základnej časti ani v nadstavbe žiadnu prehru proti nám ani Vydranom. Dvanásť dvojhier, dvanásť zárezov na rúčke rakety...

Dnes už môžem prezradiť, že naši chlapci, keď sme si v marci robili revíziu sezóny a plány pre jej zostávajúcu časť, si dali za jeden z cieľov Erika poraziť. A niečo sa aj podarilo...

O preložení semifinále do Lučenca sme už písali. Skvelý ťah. Tam nás prijali ako svojich a perfektne zápas pripravili.

Musím s veľkou dávkou spokojnosti konštatovať, že semifinále sme zvládli po všetkých stránkach.

Najprv kvalitná príprava na zápas
-keďže lučenecká herňa je známa len Ingovi, prišli sme o deň skôr, aby sme stihli absolvovať aspoň dva tréningy. Tu nám do karát zahralo, že boli veľkonočné prázdniny. Zistili sme, že to bolo ozaj dôležité, hala je dosť rýchla a ozaj trvalo jeden-dva tréningy, kým si chalani zvykli. Tréning sme mali v pondelok podvečer a v utorok doobeda. Tu sme museli vymyslieť, ako chalanov v utorok rozptýliť celý deň, aby sa trochu uvoľnili aj skoncentrovali pred zápasom. Po ľahšom obede (Adam si dal dokonca Ceasar šalát, či to bude fungovať) sme vybehli na návštevu Fiľakovského hradu. S profi sprievodcom – Jurom Péterom. Veľmi príjemný zážitok. A potom včas do haly všetko pripraviť. Tu oceňujem pomoc celého klubu pod taktovkou Jara Adámka.
-výber hotela – pri ubytovaní v hoteli nás recepčná prekvapila vyhlásením, že športovci, ktorí sa u nich ubytujú, vždy vyhrajú. Na druhý večer sme jej to mohli potvrdiť... Neprezradím, ktorý hotel to bol, to by mali všetci proti lučenčanom príliš ľahké...
-výber loptičiek – pri zmene haly sme začali diskutovať aj o loptičkách, ktorými by sme chceli hrať. A ako to už v diskusiách o loptičkách v poslednom roku je, pri troch hráčoch sú zvyčajne štyri názory... Ako s právnikmi. Tentokrát vhodný kompromis bola Joola a my sme museli nakúpiť lopty a potrénovať s nimi. Ale treba uznať, že z 24 lôpt kúpených na zápas bolo max 4-5 krivých. A pred odvetou zas trénovať s loptičkami súpera. Výrobcovia sa asi teraz tešia situácii.
-večerná príprava pred zápasom – v pondelok na večeri sme začali rozoberať taktiku a snažili sa správne mladíkov pripraviť. Prvý motív bol – nedajte ani loptu zadarmo, aj keď nevyhráte aspoň pomôžete spoluhráčom. Aj keď sa nedarí, ostať pokojný a bojovať o každú loptu. Každý hrá na tím. Až potom prišli na rad všetky ostatné taktické rady. A toto sa chlapcom naozaj podarilo zrealizovať, nepodľahli žiadnej negativite ani v kritických momentoch.

Potom perfektná atmosféra na zápase – všetko bolo perfektne pripravené, podľa očakávania množstvo ľudí od Bratislavy po Vranov, a za obidva tábory, a všetko dával do varu moderátor Juro Péter. Bol som v šoku, kde sa to v ňom berie, všetci ho poznáme ako pokojného, skôr tichého. Ale to už ste mohli vidieť na internete.

Naopak, hostia podľa mňa neboli na zápas pripravení – počínajúc príchodom dosť krátko pred začiatkom (Figo dokonca len necelú polhodinu), cez slabší štart do zápasu a nervozitu počas celého zápasu a zaťažovanie sa vecami ako Adamov servis, miesto koncentrácie na svoj výkon. Výsledok všetci vedia, tak len pár slov k výkonom. Otváral Adam proti Erikovi a ja som tajne dúfal, že by ho mohol zaskočiť, kým je ešte nerozbehnutý. A naozaj, Erik sa nechal zaskočiť a navyše sa neustále rozptyľoval sťažovaním na servis. Adam naopak do bodky splnil všetko, čo sme si povedali. A výsledok sa dostavil. Paralelne Ingo vyhral nad Sašom Dragašom, keď musel zvládnuť počiatočnú nervozitu zo zápasu hraného po dlhej dobe pred vlastným publikom. Ingo ako hráč vyzrel a dokáže už zvládať takéto situácie. Aj keď hra nebola najlepšia, ale dokázal to zvládnuť a hlavne držať stanovenú taktiku. Na to Samko viedol v pohode viedol 2:0 na sety proti Figovi a bol jasne lepší. Už som to videl na vedenie 3:0 na zápasy. Tu však prestal tlačiť, naopak Oto Mackovič na lavičke hostí dokázal Figa dotlačiť k zmene a zrazu bolo 2:2. Vtedy sa Samko prebral a znova hral, viedol, nakoniec však pri vlastnom mečbole dostal prasiatko a Figo zápas otočil. Keď som zápas doma sledoval na videozázname, videl som kus roboty, ktorý urobil Oto a doslova dotlačil Figa k výhre. Inga výhra v prvom zápase naštartovala, naopak Erika prehra s Adamom trochu zlomila. Erikovi sa stalo presne to, čo sme sa sa snažili zdôrazňovať našim hráčom, aby neurobili – nezlomiť sa, ak sa nebude dariť. Síce bojoval, ale už na ňom tú porazenú náladu bolo cítiť. Ingo to dokonale využil, najmä vďaka taktickej hre. A hoci Erik v rozhodujúcom sete predsa stiahol z 9:6 na 9:9, Ingo následne pri jeho podaní urobil dva body cez jeho silnejšiu stranu ! A Ingo zavŕšil v súboji neporazených hráčov výhru, keď porazil aj Figa s prehľadom 3:0, zas perfektným taktickým výkonom.

Príprava na odvetu bola rovnako dôsledná
-najprv vďaka okamžitému spracovaniu videozáznamu Jarom Adámekom sme mohli zápas vopred dobre preštudovať (mali sme dokonca záznamy z dvoch kamier).
-v deň zápasu sme dorazili do Dudiniec už vyše dvoch hodín pred zápasom a rozložili sme si stan v jednom z hotelov. Ešte raz sme si pozreli niektoré momenty a znovu sme si prešli všetky potrebné pokyny do zápasu. Hoci sme boli plne motivovaní na každého zo súperových hráčov, nejako sme tentokrát predpokladali, že kľúč k úspechu bude tentokrát cez Figa.

Na stoloch to bol neskutočný boj. Začiatok bol identický – Adam opäť s Erikom a Samo s Figom. Ale s opačnými výsledkami. Erik bol veľmi dobre pripravený a ukázal to suverénnym výkonom v celom zápase a v podstate jasnými tromi bodmi. Len Samko s ním hral trochu vyrovnane. Aký to bol rozdiel v jeho nálade, proti Adamovi mu zrazu servis nevadil a bez jediného slova sa sústredil len na svoju hru. Samo síce hral trošku slabšie ako v prvom zápase, ale aj tak viedol s Figom zas 2:0. A zas to bolo rovnako 2:2, keď Samko zatiahol ručnú brzdu. V piatom sete vedenie 10:6 a zrazu 10:10. Tento kritický moment však zvládol skvele a druhú prehru už nepripustil. Tentokrát to bolo dosť jasné – Erik tri body, na druhej strane vyvážené tromi bodmi cez Peťa Hlošeka. Figo prehra so Samkom a nečakaná výhra s Ingom, ktorý tento zápas mierne nezvládol po taktickej stránke. Celkovo teda 4:4 a rozhodujúci zápas Adam vs Figo. Výsledok už všetci vedia, kto tú krimi nevidel, môže ľutovať, v televízii takú neuvidí.

My sme opäť zvládli presne to, čo bolo treba. Na druhej strane myslím, že Dudince urobili viac chýb. Napríklad neúčasťou Ota Mackoviča v odvete, ktorý v prvom zápase odviedol dobrú robotu a navyše všetkých našich hráčov pozná takmer dokonale. Na prvý zápas prišli bez kamery, takže si vlastne zápasy nemohli spätne pozrieť. Tiež neúčasťou Saša Dragaša. Pri všetkej úcte k výkonu Peťa Hlošeka a jeho zlepšeniu za posledné roky, nie je hráč, ktorý by mohol potrápiť špičku extraligy a už vôbec nie v tak dôležitom zápase. So Sašom museli vždy plne koncentrovane bojovať, tu však mali čiastočne oddychový zápas. A ktovie, možno tie dva body rozdielu v rozhodujúcom zápase Adama mohli byť inak, keby bol trochu unavenejší...

Na finále sa chlapci tešili a chceli svoj výkon ešte vystupňovať. Vedeli sme, že je to nutné, lebo súper bude ešte silnejší. A ja som už pred zápasom študoval záznam z ich semifinále. Aj keď, bolo tak jasné, že mi veľmi nepomohlo. Hoci, prehry Muska s Maťom Ježom som si pozrel dva razy a trošku mi niečo napovedali. Potom už prípravy prebiehali identicky. Len ten hotel bol tentokrát obsadený. Žeby predzvesť výsledku ?
Tréning v pondelok večer a v utorok ráno, potom návšteva pravekého sveta v Ipolytarnoci (kto nepozná, vrele odporúčam, je to ihneď za maďarskou hranicou). Krásne prostredie, ideálne pre uvoľnenie a koncentráciu.

Taktická porada bola až pri obede, večer predtým sme boli bez šéfa klubu. A po zhrnutí silných stránok zo semifinále bola hlavná idea – nikto nemôže čakať, že v tak dôležitom zápase sa mu všetko vydarí. Ideálna forma by bola len bonusom. Ale kľúčové je, ako sa s tým dokážu vyrovnať, keď forma nebude podľa predstáv. Inak, ťažko hodnotiť na základe jednej skúsenosti, ale mám pocit, že taktická porada v prevečer zápasu je účinnejšia ako v deň zápasu.

Treba povedať, že Vydrany došli perfektne pripravené. Už vopred vedeli, do akého prostredia idú a nedali sa tým nijako vyrušovať. Dokonca odmietli predzápasové rozhovory pre divákov. Jasný zámer na 100%-nú koncentráciu.

V zápase nám rozostavenie nevyšlo ideálne. Ale vlastne – ako chcete rozostavenie, keď takmer vo všetkých dvojhrách boli súperi miernymi favoritmi. Samo začínal so Zolom Lelkešom (čo sme brali) a Ingo s Muskom, ktorý mu vôbec nesedí. Nervozitu bolo vidieť na oboch stranách. Samko začal trochu neistejšie a než sa dostal do zápasu, bolo to 0:2. Potom však zmenil hru, dostal sa do výmien a bol v nich lepší. Postupne zápas otáčal a dostal ho do piateho setu. Tam mu však v rozhodujúcom momente Zolo trošku ušiel a zlomil zápas na svoju stranu. Ingo dostal Muska pod tlak výhrou v prvom sete, potom však zbytočne znervóznel a nechal hrať súpera. Vo štvrtom sete sa mi ho podarilo presvedčiť zmeniť taktiku a táto zafungovala. V rozhodujúcich momentoch setu zahral správne lopty a nakoniec ho vyhral. V piatom sete však zas nedokázal hrať potrebný štýl hry. V tej stresovej situácii hrať štýl, ktorý mu nie celkom sedí, je zložité. A tak oba otváracie zápasy dopadli s rovnakým výsledkom, v náš neprospech. Nás to nalomilo. Vydranci sa upokojili a zápas ovládli. Ešte Adam mal na lopate Zola, ale ten napriek Adamovmu jasnému vedeniu 2:0 a prevahe aj v treťom sete dokázal vydolovať piaty bod pre hostí.
Musím povedať, že ak sme v semifinále urobili presne všetko tak, ako bolo treba, vo finále to bolo naopak. Chlapci boli trochu premotivovaní a situácie neriešili optimálne. Navyše upadali do negativity a zaoberali sa všetkými chybami. Presne naipak, ako sme si to pred zápasom hovorili – dôležité je vedieť sa vysporiadať s nepriaznovou situáciou a hrou nie podľa svojich predstáv.

Po zápase sme začali znovu prípravu na odvetu, napriek jasnému výsledku sme to nebalili a chceli sme prekvapiť. A rovnako Vydrany opäť k tomu pristúpili zodpovedne – dokonca žiadali od Jara Adámka videozáznam. Aj sme rozmýšľali, či im ho dáme, keďže si kameru nedoniesli. Ja som dôkladne študoval spätne celý zápas, ale nakoniec – hlavný dôvod bol v hlave, nie v taktike.

Príprava na zápas vonku už nebola taká dobrá ako v Dudinciach. Paradoxne, pri zápase blízko Bratislavy sme prišli s menším predstihom. Opäť sme si chceli veci prejsť v kľude v hoteli, ale tentokrát to bolo v strese a narýchlo. Jediné, čo zafungovalo, bola ukážka taktiky pre Inga na Muska. V zázname z prvého zápasu to bolo jasne vidieť, na čo bol citlivý. A Ingo si to aj osvojil. Veril som mu, že tentokrát Muska porazí. A začiatok vyšiel znova rovnako ako v Lučneci. Ingo proti Muskovi a Samo proti Zolovi. Kým Ingo svoj výkon zlepšil a bol v tomto zápase lepším hráčom, Samko nepochopiteľne nechal Zola hrať a sám vôbec nič nevytvoril. On si vsugeroval takúto taktiku, tá však vôbec nebola správna. A dokázal sa nechať presvedčiť (Adamom) len po druhom sete, že má začať hrať on sám. Nakoniec však obaja prehrali a potom už zápas išiel identicky ako doma. Ešte Samko zas vyhral nad Muskom, čo vlastne boli naše jediné body vo finále. Potom už mohli hostia oslavovať zaslúžený titul. Priznám sa, po finále som bol trochu rozladený. Po fantastickom pocite, ktorý ma držal ešte dlho po semifinále, som bol sklamaný, že sme Vydrany mali viac vyzvať a potrápiť. Ale dnes už spätne hodnotím dosiahnuté druhé miesto ako veľký úspech pre chlapcov aj pre Feromax.

Pri suverénnom víťazstve Dunajskej Stredy v ženskej lige sa tak zopakovala situácia spred roka a obaja bratia Kmeťovci so svojimi tímami zas ovládli slovenský pinčes. Ešte raz obom gratulujem.

MLÁDEŽNÍCKE MAJSTROVSTVÁ
V máji a júni potom už boli najdôležitejšou udalosťou mládežnícke majstrovstvá vo všetkých kategóriách. Tento rok mi všetky ušli, žiadne som nevidel. Takže ťažko komentovať. Aspoň pár postrehov na diaľku.
V kadetoch počas roka vládol jednoznačne Dalibor Diko, ale koniec sezóny všetko otočil. Osobne som medzi staršími žiakmi nevidel žiadneho, kto by ma mimoriadne zaujal. Skôr už zaujali ambiciózni mladší žiaci Felix Ivančo a Adam Klajber. Dalibor je šikovný pohybovo, ale ak nezmení prístup, skončí ako mnohí pred ním. Rok-dva a niektorí mladší dravci ho predbehnú. Ako negatívny príklad by som tu použil Paťa Vlačušku, hoci aj ten na mňa pôsobil motivovanejším dojmom a aj v zápasoch býval bojovnejší. Ale dnes už si naňho pomaly nikto nespomenie. Keď už, tak sa mi páčil štýl hry Martina Kysela, ale nevedel sa poriadne presadiť. Záver sezóny však prelomil a po víťazstve na kontroláku mu chýbalo iba máličko, aby on bol kráľom ročníka.
Ale tým, kto nakoniec zo všetkých mládežníckych kategórii zažiaril najviac, bol Adam Klajber. Hoci mladší žiak, vo finále starších zvládol drámu s Kyselom a vyhral. Ako obyčajne, pozrel som sa trochu do histórie – naposledy sa stalo, že mladší žiak vyhral MSR starších žiakov pred desiatimi rokmi, v roku 2006 (u dievčat to potom ešte bolo, u chlapcov je to veľmi zriedkavé). Bol to Maťo Mucha. Ale kto mal v jednej sezóne 5 zlatých medailí, sa mi nepodarilo zistiť (Maťo mal len 4 zlaté a jedno striebro).
Čo ma ešte zaujalo, je znovuzrodenie Topoľčian. Na majstrovstvách najmladších žiakov jasne najpočetnejšia výprava. Čadca zatiaľ kraľovala v chlapcoch výsledkovo, ale Topoľčancov bolo viac. Že by sme sa mohli tešiť na súperenie týchto klubov do budúcnosti ?

Teraz sa už určite všetci tešíme na mládežnícke majstrovstvá Európy. Držme našim palce. O príprave a majstrovstvách nabudúce.

A ešte jeden na záver - viete o tom, že aj tento rok bol v apríli svetový deň stolného tenisu ? Ešte len druhý ročník, ale pripomenulo si ho už 83 krajín. Medzi nimi aj Uganda, Vanatu, Togo, Šalamúnove ostrovy, hralo sa aj v nepálskom Káthmandú...

A pekné prázdniny všetkým
Braňo (16.07.2016 06:39)
outline Čo ma zaujalo v prvom štvrťroku

Vonku už začína leto a na špačinskej stránke stále visí komentár k decembru minulého roka. Dotiahol som to až tak ďaleko, že si Miro verejne zo mňa začal robiť posmech... Ale najprv som nejako nemohol zozbierať témy (mám pocit, že rok sa začal skôr pozvoľna) a potom zase guráž a čas. Aj tých tradičných chvíľ vo vlaku a lietadle bolo nejako málo. Nejaké poznámky boli (tie si robím vždy priebežne), ale nie a nie si sadnúť na r.. a urobiť z toho ucelený text. Ale dnes konečne prší a aj tak sa vonku nič nedá robiť.

Keď sa na to spätne pozerám, tentoraz bude gro príspevku o mladých v (post-)juniorskom veku. A mám pocit, že tam bude aj trochu optimizmu. Ale začnem od najvýznamnejšej medzinárodnej udalosti.

MS DRUŽSTIEV
U mužov sme verili, že vážnejšie zabojujú o postup do najsilnejšej skupiny. Tentokrát však od neho boli veľmi ďaleko. Ľubo Pištej sa snažil ťahať družstvo rovnako ako na predchádzajúcich turnajoch. Tentokrát však sám nebol spokojný s výsledkami. Boli skôr priemerné, ale asi kladieme na neho ako najlepšieho vyššie očakávania. Hlavne v svetle predchádzajúcich turnajov, kedy bol ozajstných lídrom (napr. ME na jeseň minulého roka). Nemôžeme sa však spoliehať, že Ľubo bude neustále ťahať mančaft na svojich pleciach. V minulosti sa mohol oprieť aj o Pepa Šeredu, tentokrát však pri jeho slabej forme, otázniku Keinatha a mladom Sašovi Valúchovi bol tlak skutočne priveľký. Aj keď Sašo si svoju rolu ustál a odohral dobrý turnaj. Porazil niektorých lepších hráčov, čo je vždy na veľkom turnaji pozitívne.

V ženských družstvách bolo pri neúčasti Evy Ódorovej hlavným cieľom ostať v pokojných vodách druhej skupiny, postup do najvyššej sa zdal s výrazne omladeným družstvom (jedna čerstvá juniorka + jedna ešte kadetka) dosť vysoko. To sa podarilo pomerne rýchlo. Baška Balážová bola opäť oporou a v pravú chvíľu sa pridali mladé dievčatá na dvojke a trojke. Vždy zaskočili jedna za druhú a vlastne raz aj pri jedinom zaváhaní Bašky. Po zabezpečení postupu zo skupiny do play-off o najvyššiu skupinu boli vyhodnotené naše šance a Baška už viac nehrala. Šancu dostali všetky naše mladé hráčky, ktoré už ďalšie zápasy samotné nemohli vyhrať. Na margo tohto momentu som zachytil niektoré kritické hlasy, že Baška uprednostnila osobný záujem udržania rebríčkového postavenia. Okrem toho, že nevieme, či bola zdravotne fit, treba povedať, že správne. Baška ťahá reprezentačné družstvo už zopár rokov, aj v období, keď nehrala Eva. Nikdy nechýbala a vždy bola oporou družstva, bez ohľadu na to, či sa zachraňovalo alebo bojovalo o vyššie priečky. Takže prvýkrát po rokoch nehrala, a to v situácii, keď už naozaj išlo o minimum. Na druhej strane olympiáda je raz za štyri roky a každý športovec má len pár krát šancu sa na ňu prebojovať. Osobne nie som zástancom vyhnutia sa zápasom, ale keď išlo o tak veľa a pri zvážení možných prínosov a rizík ďalšieho hrania (risk/reward) bolo rozhodnutie úplne logické. Trocha taktizovania je pre účasť na takomto podujatí pochopiteľná. Nakoniec, boli hráči a hráčky, ktorí majstrovstvá vypustili úplne. A ak sa Baške podarí kvalifikovať (všetci držíme palce), bude to pre mať slovenský pingpong rovnaký prínos.

Nedá mi však nezastaviť sa pri nomináciach. Zaujímalo by ma, na základe čoho boli nominácie robené. Po prvé – tréneri nemali žiadne reálne porovnanie výkonnosti jednotlivých adeptov na reprezentáciu. Nominácia bola schvalovaná ešte koncom minulého roka a dovtedy sa nekonal jediný turnaj, na ktorom by sa stretli všetci hráči. A keďže všetci hrajú ligové súťaže rôznej úrovne (a rôzne úspešne), porovnanie výkonnosti je nemožné. Ani predchádzajúce medzinárodné turnaje nedali žiadne svetlo, že by niekto vyčnieval nad ostatných. Napriek predchádzajúcej pochvale Saša za účinkovanie na MS, v čase nominácie boli jeho jediné porovnateľné výsledky napríklad jasná prehra v semifinále SPM do 21 rokov s Adamom Bratom, prehra s Ingom Péterom na SP mužov , a neskôr v januári výhra ďalšieho SPM21, ale s prehrou už v základnej skupine proti Jakubovi Takáčovi. Na základe čoho sme ho teda nominovali ? Ešte raz, Sašo si na tomto turnaji svoje uhral. Ale automatická istota nominácie sa už v minulosti ukázala skôr na škodu mladým hráčom, ako na osoh. To sa však týka porovnania výkonnosti viacerých nominovaných – čo bránilo zorganizovať aspoň jeden kontrolný turnaj ? Hráči špičky sa mohli pobyť o miestenky. Videli by sme, kto kde stojí. A niektorí mladší by aspoň mali príležitosť získavať skúsenosti v súboji s našimi najlepšími. Pamätám si, že pred pár rokmi to takto bolo a určite to bolo užitočné.

Ďalšie – ako vedia tréneri, koľko a ako kvalitne hráči trénujú ? Ak štartujú hráči, ktorí trénujú 2-3 krát do týždňa, alebo o ktorých tréningu sa nevie vôbec nič, ako môžu súperiť s profesionálmi hrajúcimi niekoľko hodín denne ? Spoliehame sa na náhodu, že na turnaji zahrajú, ale nebolo by rozumnejšie radšej zvážiť zaradenie niektorých dobre hrajúcich mladších hráčov (a tu ešte stále radím aj napríklad Sama Novotu, Kuba Figeľa, Kika Kobesa a ďalších ešte mladších), ktorí by v budúcnosti mohli/mali do reprezentácie preniknúť ? Viem, že tu si odporujem s predchádzajúcim odstavcom, ale práve preto by najobjektívnejším kritériom bola ich priama konfrontácia – kontrolný turnaj. A tiež treba myslieť na citlivé zaraďovanie mladých do reprezentácie. Teraz je tá doba, kedy niektorí z nich by mohli povyrásť popri starších (všimnite si, že nepíšem starých  ) a stále sa mohli oprieť o lídrovstvo Ľuba. Možno by bolo treba zľaviť krátkodobo z očakávaní a niektorých začať dosadzovať po boku Ľuba, aby sa mohli oťukávať. Keď raz Ľubo skončí v reprezentácii, bude ten tlak na nich oveľa väčší a nakoniec vlastne aj výsledkový pokles výraznejší. Obdobie, keď ešte nemohol hrať Wang, sme podľa mňa málo využili na rozvoj nasledovníkov, ktorí by potom do partie Ľuba s Wangom zapadli.

A posledné - aký máme prínos z Keinatha ? ...

HUNGARIAN A GERMAN OPEN
Na dospeláckych openoch sa objavili malé záblesky od mladých.

Na maďarskom opene ma potešil môj Samo. Prvýkrát sa mu podarilo postúpiť na mužskom Opene zo skupiny, v kategórii do 21 rokov. Vždy sa robia kroky postupne, takže verím, že aj toto je malý posun vpred. A to mohol dokonca skupinu vyhrať, ale svoju dávku smoly si vybral v koncovke piateho setu proti silnému kórejskému obranárovi. Vynikajúci zápas, v ktorom prejavil za stavu 10:10 v piatom sete športového ducha a súperovi priznal novú loptu, hoci rozhodcovia mu šli pripísať bod. A „odmena za slušnosť“ sa nedostavila, keď v ďalšej loptičke sa jeho útok odrazil od sieťky mimo stola. Napriek tomu, podal výborný výkon a tohto popredného hráča 3. nemeckej bundesligy mal takmer hotového. Po postupe zo skupiny ho čakal zápas s rovesníkom z Francúzska Akkuzu. Keď sme žili a hrávali vo Francúzsku bol vždy jedničkou v ich vekovej kategórii a neskôr vždy v absolútnej európskej špičke. Samko sa na neho zo začiatku pozeral s veľkou úctou, neskôr však mal vždy ambíciu ho poraziť, aj keď sa mu to doteraz (zatiaľ) nikdy nepodarilo. Hoci, napriek rovnakému veku, veľa súbojov proti sebe neodohrali. Teraz pôsobil Akkuzu v kvalifikácii dosť neisto a Samko si trúfal. Po vyrovnanom prvom sete však Francúz ovládol hru a bolo z toho pomerne ľahké víťazstvo. A zahral skutočne výborne, dokonca víťazstvo ho naštartovalo k vynikajúcim výkonom, ktoré ho priviedli až do finále turnaja.

Tiež ma potešila štvorhra Samka s Ingom Péterom, ktorú som videl priamo. Proti favoritom z Hongkongu (Ho Kwan Kit je dnes už okolo 50.miesta na svete) sa držali veľmi dobre a odohrali vyrovnaný zápas. Ale v dôležitých momentoch boli Aziati o niečo lepší – dokázali vymyslieť niečo nové a prekvapiť našich.

Spolu s veľmi tesnou prehrou Inga (medzinárodný štart po dlhej dobe) proti kvalitnému Chorvátovi Kojičovi a výhre Saša Valúcha na German Opene proti Jevtovičovi zo Srbska (a jeho následné výkony na MS) sú to signály, že keby sa s našimi post-juniormi pracovalo, môžu sa dostať na slušnú úroveň aj na medzinárodnej scéne. Stále je tu šanca zo silných ročníkov 95-97 niečo vyťažiť. Z vtedajších našich 7-8 hráčov slušnej medzinárodnej úrovne (na MEJ v Ostrave porazili neskorších majstrov Európy Talianov a na nasledujúcich ME takmer zložili neskorších víťazov Francúzov) stále napredujú a ukazujú svoje ambície piati. V tomto smere ma potešila dobrá správa zo zápisu výkonného výboru (áno, správne čítate). Chystá sa reprezentácia do 21 rokov a ich príprava, aj s výhľadom na ME21, ktoré sa majú organizovať od budúceho roka. Táto iniciatíva prišla od Paľa Alexyho (a trošku si prihrejem polievočku, keďže v rámci komisie mládeže som sa snažil na toto poukazovať) a VV ju schválil. Trošku chytáme odbiehajúci vlak, keďže o nominácii na ME21 rozhodne európsky rebríček a na vylepšenie postavenia už veľa času a turnajov neostáva (nehovoriac o vylepšení výkonnosti). Ale snáď ešte nie je neskoro. Určite máme dobrú generáciu, s ktorou treba pracovať a dobrý tréner by ich dokázal posunúť, nakoľko chlapci majú tú správnu vášeň, usilovnosť aj ambície. A najlepší juniori budú môcť byť v budúcnosti ihneď podchytení. Pevne dúfam, že to bude seriózna práca kvalitného trénera, nie len „papierové“ riešenie. Takže – sústredenia, tréningové plány, spolupráca s klubovým trénerom, účasť na ProTour-och (a hlavne s trénerom). Svetielko nádeje, budem prvý, kto nášmu vedeniu zatlieska, ak to vyjde. Nenechajme ich zapadnúť ako naposledy našu skvelú dievčenskú generáciu ročníkov 90-92, z ktorej sa rozvíjala na medzinárodnej úrovni len Baška (aj to vo svojej réžii).

Keď ostanem na medzinárodnej scéne, opäť potešili medaily kadetiek na Českom opene – tentokrát v družstvách. A tiež veľmi dobrý výkon Tibora Špánika na talianskom opene, kde v jednotlivcoch postúpil až do stvrťfinále.

MAJSTROVSTVÁ SR
Najväčším národným podujatím boli Majstrovstvá Slovenska dospelých v polovici marca. Z tohtoročnej edície mi zostalo niekoľko hlavných momentov :
-neúčasť niektorých našich najlepších hráčov, keď najmä v ženskej súťaži tým úroveň vážne utrpela
-u mužov nová generácia trochu vystrčila rožky, aj keď semifinále a finále boli viacmenej tradičné
-u žien nečakaná výhra Táni Kukuľkovej senzačným obratom v rozhodujúcom sete finále
-už tradične problémové (až škandalózne) vyvrcholenie v nedeľu
A jeden osobný moment – napriek určitým podrypnutiam už pred piatkovou kvalifikáciou, či na majstrovstvách nie je vekový limit, som sa rozhodol, že si zahrať pôjdem. Hoci som pôvodne bol presvedčený, že nie. Nakoniec som bol rád, napriek tomu, že som dobehol na prvý zápas kvalifikácie na poslednú chvíľu z roboty, schuti som si zahral. Ale v sobotu som z hrôzou zistil, že som tam už druhý najstarší. Nerád by som niekedy bol najstarším účastníkom. Takže tieto si zapamätám aj ako moje posledné majstrovstvá.

Pri neúčasti niektorých najlepších, ktorí dali prednosť sérii World tour (aj s ohľadom na olympijskú kvalifikáciu) boli tohtoročné majstrovstvá šancou pre nové mená. U žien to bola pred turnajom otázka, kto z tria favoritiek Jurková, Holok, Daubnerová sa presadí. Favoritky prechádzali v pohode až do semifinále a odstup od ostatných bol ozaj výrazný. Nakoniec to však bolo úplne inak. Evka Jurková nezvládla semifinálový duel proti Diane Holok. Tá bola pred turnajom pre mnohých otáznikom, na akej úrovni bude hrať. Ukázala slušnú úroveň a rozšírila domácu konkurenciu (buďme radi každej jednej lepšej hráčke), ale aj tak si myslím, že Evka ten zápas zvládla poslabšie. Bola pomerne nevýrazná. Holok si svoj štandard uhrala a aj keď po relatívne vyrovnanom zápase, ale predsa dosť presvedčivo postúpila do finále. V druhom semifinále najlepšia hráčka ženskej extraligy Andrea Daubnerová nastúpila proti mladej Táni Kukuľkovej. Toto bol skutočný súboj taktiky a najmä trpezlivosti. A obdivuhodné – 16-ročná Kukuľková koučovaná 15-ročnou Emkou Labošovou ukázala pevnejšie nervy a vyhrala v siedmich setoch. A najväčšie divadlo ukázala vo finále – to vyvrcholilo za stavu 9-4 v siedmom sete pre Holok. Od tohto momentu už bodovala len Kuki a výhrou sa tak stala najmladšou majsterkou Slovenska od výhry mladučkej Bašky Balážovej pred niekoľkými rokmi. A Emka Labošová sa stala určite historicky najmladším koučom majstra Slovenska. Tu sa musím pozastaviť. Je pre mňa nepredstaviteľná situácia, že hráčka môjho klubu hrá o medaily na majstrovstvách Slovenska a nešiel by som ju koučovať alebo by som aspoň nezaistil kouča. Táňa je najlepšou hráčkou Trnavy a aj vďaka jej úspechom dostáva klub už niekoľko rokov finančné príspevky od zväzu. Ona je pre klub najväčšou prispievateľkou do rozpočtu. To, že ju musela ísť v semifinále a finále M SR koučovať jej mladšia spoluhráčka z reprezentácie, je z môjho pohľadu nehoráznosť. Na druhej strane – spôsob, akým Táňa súboje zvládla je obdivuhodný. Vôbec sa situáciou nezaťažovala a vyžarovala z nej pohoda. A keď si zoberiete semifinále – vyhrala proti hráčke, s ktorou doteraz nevyhrala, ktorá je známa svojou trpezlivosťou a ešte za situácie, keď na vedľajších stoloch u mužov nastali spory a situácia sa vyhrotila tak, že aj druhé mužské semifinále museli prerušiť pre krik a vyrušovanie. Táňu v ten deň nič nerozhádzalo. Inak, všimnite si nabudúce, ona je asi jedinou hráčkou u nás, ktorá sa pri hre (väčšinou) usmieva.

To už som sa dotkol aj mužskej súťaže. Skôr než prídem k momentu, o ktorom sa najviac hovorilo, zastavím sa krátko pri predchádzajúcich kolách. Ako som už spomenul, konečne sa začali objavovať v záverečných kolách nové mená. Paľo Mego je nečakaným štvrťfinalistom. Ale úplne zaslúženým. A to ešte proti Kikovi Kobesovi viedol 3:2 a 8:5 a bol už veľmi blízko postupu. V tom momente po time-oute Kika akoby uťal a už si takmer neškrtol. Kiko zmenil taktiku a spomalil hru. A to zafungovalo, Paľo zrazu pokazil niekoľko úderov, ktoré predtým v rýchlosti všetky hral super. A akoby zneistel. Krásny dôkaz, že nie vždy musí byť hráč rýchlejší a silnejší, aby vyhral. Pre Kika vytúžený a zaslúžený postup do svojho prvého semifinále. Počas celého turnaja ukazoval výbornú hru a hral vo veľkej pohode. Vlastne aj neskoršie semifinále proti Pepovi Šeredovi sa zlomilo iba na pár loptách. Veľmi sa mi páčilo, ako dokázal Kiko rozoberať súperov zmenami rytmu svojej hry. Jeho hra vyzerala skôr nenápadne, ale bola úžasne efektívna. A hral s veľkou ľahkosťou, bola radosť to sledovať.

A teraz k tým úplne mladým – v najlepšej šestnástke sa umiestnilo 6 hráčov do 21 rokov (z toho jeden junior), to tu už veľmi dávno nebolo. Pre úplnosť dám mená – Roman Rezetka - ten prešiel dokonca až do štvrťfinále, Turček, Kalužný, Brat, Valúch, Kopányi. Takže piati hráči z tej dobrej generácie 95-97 a k tomu Adam, ako najlepší junior (Tibor Špánik, dúfam, prepáči). Pozrel som trochu do histórie, za posledných desať rokov sa to nestalo (ďalej som nepozeral). Aj keď, v roku 2006 boli traja hráči do 21 rokov vo štvrťfinále (posledná medailová generácia Baženov, Palček, k nim Zolo Lelkeš) a Palček mal medailu. Je to aj známka toho, že po generácii Pištej, Šereda, Baženov prišlo určité vákuum a ostalo iba málo jednotlivcov (boli tam dobré juniorské ročníky, ale po junioroch sa už s hráčmi nepracovalo). A dnes, keď už staršie ročníky sa prestávajú zúčastňovať (ale taktiež už ich mladí dobiehajú), je konkurencia pre mladých menšia. Ale – stále máme šancu chytiť tých niekoľko hráčov tejto „medzigenerácie“ a hlavne takmer celú generáciu do 21. Treba s nimi systematicky pracovať a vystaviť ich konkurencii.

V konečných výsledkoch opäť nič nového - do záverečných kôl sa okrem Kika dostali iba známe mená – Ľubo Pištej, Pepo Šereda a Bai He. Súboj Baia s Ľubom vyzeral byť vrcholom turnaja, títo dvaja ukazovali asi najlepšiu hru. Ľubo zviedol už v 16-ke veľký súboj s Valentínom, kde obaja ukazovali úžasnú bojovnosť a nezlomnosť. Títo skúsení borci ukázali skvelý príklad pre mladých hráčov, ako sa má bojovať o každú loptičku (nasadenie aj koncentrácia). Bai zas odohral výborný zápas vo štvrťfinále proti Samovi Novotovi. Samo hral dobre, ale na Baia to viac ako na dva sety nestačilo. Ten vyzeral byť skutočne vo veľkej forme. A tak začal aj semifinále proti Ľubovi. Do stavu 10:6 v prvom sete bol akoby o jeden rýchlostný stupeň vyššie ako Ľubo. Tam prišiel ten osudový moment. Bai zachytil o stôl a poškodil poťah (mieru poškodenia neviem, ale na to sú tam rozhodcovia a tí ju posúdili ako nevhodnú). Po odohraní ešte jednej lopty sa začali diskusie, či musí raketu vymeniť alebo môže hrať s ňou ďalej. Ukázalo sa, že nemá náhradnú. Tu vlastne nastala tá zásadná chyba – keby mal náhradnú raketu, vymení ju a nikto si nič ani nevšimne. U tak skúseného borca je to veľké zlyhanie. A jasná ukážka, že príprava na turnaj nespočíva len v poctivom tréningu. Akékoľvek ďalšie obviňovanie rozhodcov je zbytočné. Tí podľa môjho názoru zlyhali len v tom, že dopustili diskusie a celú aféru okolo. Vrátane viacerých divákov, ktorí začali do toho vykrikovať. Pri dôslednom prístupe mali byť niektorí vykázaní z haly (rozoberal som to neskôr s Palom Alexym a vlastne nemohli, lebo to by musel urobiť usporiadateľ a takých sme tam nemali – takže vlastne zlyhali aj organizátori). Vzápätí po pokračovaní prišli ďalšie spory a zo zápasu sa stalo dosť nechutné divadlo. Bai s viditeľne pomalšou raketou od môjho Sama už-už vyzeral, že sa dostal späť do zápasu a viedol 3:2 na sety. Vtedy však Ľubo ukázal opäť svoju schopnosť zmobilizovať sily a priniesol krásny obrat v zápase. Bolo jasné, že tento zápas vyhrá ten, kto sa nezlomí a lepšie bude odolný v hre nervov. Toto sú momenty, v ktorých je Ľubo silný a vie aj trošku pridať v určitej psychologickej vojne. A pre maldých hráčov to bola ukážka, čo všetko sa môže vyskytnúť popri zápase a ako je potrebné dokázať sa koncentrovať aj v takýchto situáciách (na ktorejkoľvek strane by boli).

Inak, vyzerá to, že nedele sú od čias, keď Pepo Šereda v priamom prenose hodil raketu (a stal sa hviezdou youtube), skutočne zakliate. Každý rok sa udeje niečo nečakané. Teda mimo dramatických zápasov. Pre úplnosť – Ľubo podľa očakávania dominoval aj vo finále a v pohode získal ďalší titul. Kým Pepo má za sebou trochu slabšie obdobie (ale vyzerá, že už hral trochu lepšie), Ľubo si drží stále vysokú výkonnosť a je stále otázne, kedy mu kto začne šliapať na päty.

A súboj Šereda+Pištej vs Bai+Kobes sa zopakuje v semifinále českej extraligy. Môžeme sa tešiť, zápasy medzi El Ninom a Hradcom sú vždy nesmierne vypäté.


EXTRALIGA
V extralige prebehla nadstavbová časť, oproti minulosti skrátená. Potvrdila postavenie po základnej časti. Napriek tomu, niektoré zaujímavé výsledky pridali náboj pred play-off. Najprv Vranov porazil Bystričany a ukázal, že sa môže vytiahnuť aj na silné mužstvá. Svojou usilovnou prácou sa počas sezóny dokázali neustále zlepšovať. Aj keď v poslednom kole v priamom súboji o piate miesto podľahol Galante a do play-off si tak vytiahol náš Feromax. Mali sme sa na pozore, na dvojzápas sme nesmeli nič podceniť. Neskôr Bystričany si vynahradili svoju vranovskú prehru proti nám a v poslednom kole nás porazili najtesnejším rozdielom. Musím povedať, že prehra ide najmä na môj vrub – musel som nastúpiť miesto Adama Brata a bol to najslabší výkon za veľmi dlhé obdobie. Úplne bez šťavy, slabý na nohách a bez istoty. Napriek tomu, že tento rok som konečne aspoň trochu trénoval (po viac ako 20 rokoch bez tréningu), zápasová prax mi však chýbala. Ale nech radšej hrajú mladí. Bytričany nám tak hodili rukavicu pred prípadným zápasom o bronz v lige. Aj keď - naši chlapci túžili ísť vyššie. Ukázali sme to v súboji s Trsťanmi (Dudincami) zlepšením oproti jesennému duelu a len najtesnejšou prehrou. Opäť s mojim príspevkom – jednoducho posledný víkend nadstavby v Dudinciach a Bystričanoch si zarámovať nedám.

A úplné vyvrcholenie nadstavby v prvej šestke prišlo v poslednom kole – Trsťany v ňom remizovali s majstrom z Vydrian a tak tento stratil prvé body v sezóne. Hlavne vďaka Erikovi Illášovi – ten potvrdil pozíciu najlepšieho hráča ligy neuveriteľne suverénnym spôsobom, keď stratil iba jeden set. Je skvelé, ako si Erik po pár rokoch mimo najvyššiu súťaž stále udržiava vysokú výkonnosť. Svojou rýchlou rukou, vyrovnanou a kvalitnou hrou z forehandu aj backhandu, schopnosťou prispôsobiť a meniť taktiku bol zatiaľ neprekonateľnou prekážkou – zápasová bilancia 12:0 proti dvom najväčším súperom (Vydrany, Feromax) je skutočne úžasná. Ešte pred našim semifinále play-off som mal na tomto mieste napísané „Uvidíme, komu sa podarí ako prvému ho načať“. Ale nestihol som to dopísať pred našimi zápasmi proti nemu.

A tu sa už dostávam k play-off. Zjavne má náboj a je dobré, že sa zaviedol nový systém. To bolo vidieť už pri súbojoch vo štvrťfinále medzi Feromaxom a Vranovom, resp. Bystričanmi a Galantou. Možnosť vyradenia a fakt, že sa hrá od nuly dali súbojom nový rozmer. My sme to cítili najmä v prvom súboji vo Vranove, kde obidve družstvá (domáci hnaní asi stovkou divákov) vystupňovali výkony z predchádzajúcich duelov a odohrali skutočne vynikajúci zápas. My sme nastúpili na zápas skvele koncentrovaní a to bolo jediné šťastie. Pri vyrovnanosti všetkých zápasov by jediné zaváhanie znamenalo prehru. Nakoniec sme zdanlivo vyhrali ľahko, ale podarilo sa nám niečo nevídané - z celkovo 22 vyhraných zápasov v tejto sezóne proti Vranovu sme vyhrali 12 v piatich setoch. A ani jeden zápas, ktorý došiel do piateho setu, sme neprehrali. Pre Vranov (aj Galantu) trochu skorý koniec sezóny a budú sa musieť vysporiadať zo situáciou, aby boli pripravení na nasledujúcu sezónu. Chlapci z Vranova už avizovali, že tréning začnú veľmi skoro. Pri ich prístupe môžu na budúci rok mieriť ešte vyššie. Inak, ten skorý koniec sezóny vidím ako veľkú nevýhodu nového systému ligy. Ak by sa podarilo niečo urobiť s týmto, bolo by to dokonalé. Skutočne ľutujem hráčov, ktorí mali už začiatkom marca po sezóne. Predstavte si pauzu až do septembra, to je šesť mesiacov bez súťaže. Tam musí nastať obrovský pokles motivácie. Osobne by som videl dve možné riešenia – po rozdelení súťaže na 6 a 6 vynulovať body a hrať dve kolá doma/vonku, čím by v nadstavbe pribudli 3 víkendy. Je to malé znevýhodnenie tých, čo hrali dobre pred rozdelením, ale toto by mohlo byť zanedbateľné vzhľadom na dve kolá nadstavby a aj tak rozhodujúce play-off vyraďovacím spôsobom. Alternatívne, rozdelenie súťaže na 8 a 4 mužstvá, pričom v hornej časti by po nadstvbe hralo play-off všetkých 8 družstiev a v dolnej časti by hrali 4 družstvá štvorkolovo. To by vyriešilo aj problém, že dnes už viaceré družstvá v dolnej polovici nemajú absolútne o čo hrať, keďže vypadnutie im zďaleka nehrozí. Malé negatívum pre najlepších – pribudli by im zápasy proti 7. a 8. mužstvu, spojené s veľkým výkonnostným rozdielom. Aj to je otázne, či to skutočne je negatívum, keďže teraz miesto toho nemajú nič (menej zápasov v nadstavbe a voľné prvé kolo play-off). Inak, tá vyrovnanosť býva každý rok rozdielna, ale teraz sa mi zdajú Vydrany tak vyčnievajúce, že aj v semifinále play-off nebolo žiadnych pochýb o ich víťazstve a dvojzápas s Bystričanmi trochu postrádal náboj. Bystričanom nemožno uprieť snahu, ale výhry Vydrian 5:1 a 5:2 boli jednoznačné. Dali si pozor na Valentína Baženova a príjemne prekvapil iba Martin Ježo opakovanou výhrou nad Péterom Muskóm. Ale Vydrany s tromi veľmi silnými hráčmi boli nad ich sily.

To v druhom semifinále to bola iná káva. Tam sa diali veci. Naši mladíci túžili vyzvať Hontianske Trsťany. Už počas cesty do Vranova skrsla myšlienka presunúť prípadné semifinále do Lučenca. Divácka účasť na domácom zápase nás v tom utvrdila. Po vranovských vyše sto divákov bolo na nás zvedavých asi päť bratislavských. Chlapci pritom predvádzajú veľmi peknú hru. Otestovali sme záujem v Lučenci a domáci sa myšlienky ujali naozaj s nadšením. A skutočne – zápas bol ozajstnou udalosťou pre širšie okolie. Jednak Ingo sa mohol predstaviť po dvoch rokoch pred domácim publikom. Takisto extraliga sem zavítala po rovnakej dobe. A to hneď v najslinejšej podobe – semifinálovom zápase. Navyše, keďže súper bol z relatívne blízkeho regiónu, mohli prísť aj fanúšikovia hostí. Na zápase sa tak zozbierali diváci od Bratislavy po Košice(Vranov). Organizácia skvelá - ak som chválil Vranov, tak v Lučenci to dokázali urobiť pre ľudí ešte atraktívnejšie. Kto chce, nájde si na youtube.

O zápase napíšem viac neskôr spolu s finále. Teraz sa len obmedzím na radostné konštatovanie, že chlapci urobili všetko presne tak, ako bolo treba a zrealizovali plne, čo sme si predsavzali. A rozhodujúci bol pokoj v zlomových momentoch. Len pár príkladov – Adam v prvom zápase v Lučenci viedol nad Erikom 2:1 a 10:6. Za stavu 10:9 pokazil kopec. Kto Adama pozná, povedal by, že bude nasledovať nešťastná scéna a následne pravdepodobne sa Adam zlomí a prehrá. Chyba lávky – Adam po pokazenej vyloženej lopte ostal absolútne pokojný a v ďalších dvoch vybojoval náš prvý bod a prvú výhru nad Erikom. Následne Ingo v zápase s Erikom, stav 9:9 v piatom sete (po Ingovom vedení 9:7) a Erik na podaní. Bol to Ingo, kto urobil dva body pri Erikovom podaní a prakticky definitívne zlomil zápas na našu stranu. Tiež v ťažkom momente ostal pokojný a bojovný a zahral takticky správne lopty.
V druhom zápase v Dudinciach sa ocitol v kritickej situácii Samo. V prvom zápase večera nastúpil proti Kubovi Figeľovi. Presne rovnako ako začínal v Lučenci. V Lučenci viedol v pohode 2:0 a prestal hrať, následne za stavu 2:2 viedol 6:1 a v koncovke mal 3 mečbaly. Prehral však hneď pri prvom mečbale Kuba. Pár dní neskôr, iné miesto, rovnaká situácia. Samo zas viedol 2:0 a mohol byť na koni. V ďalšom sete už aj herne vyzeral byť v prevahe a viedol 7:5. Zrazu rovnaká situácia – zatiahol ručnú brzdu a prehral na sedem. Potom aj ďalší set a Kubo vyzeral byť lepší. Samo sa výborne zmobilizoval do piateho setu a začal opäť hrať aktívne a pritlačil Kuba. Stav 10:5 pre Sama a všetko vyzeralo výborne. Len vyzeralo – zrazu bolo 10:10. Predstavte si tú situáciu. Musel to byť neskutočný stres. V tak dôležitom zápase, po tom, žo po rovnakej situácii v Lučenci prehral. Mnohým by sa roztriasla ruka. Našťastie, Samo vyhral 12:10 a bol to jeden z dvoch kľúčových bodov na ceste k našej výhre v odvete. Ten ďalší prišiel za stavu 4:4. Adamovi proti Kubovi Figeľovi málokto veril. Ešte s ním nevyhral a prehry v tohtoročnej súťaži boli dosť presvedčivé. Avšak vždy kvôli tomu, že Adam sa rýchlo zlomil. Teraz sa však Adam vypol k výbornému výkonu. A opäť –ku koncu piateho setu prehral krásnu výmenu, kedy Kubo zahral neuveriteľnú loptu. Adama to vôbec nerozhádzalo a udržal pokoj a koncentráciu. Toto bol pre mňa najväčší zážitok s chalanmi. Pocit radosti vo mne zostával ešte niekoľko dní po postupe. Ale ak chcú uspieť vo finále a zopakovať si ten úžasný pocit, musia dokázať takýto prístup zopakovať v každom momente.

Verím, že po finále bude o čom písať.
Braňo (09.04.2016 19:55)
outline Môj pohľad na november a december uplynulého roka

Tak tento príspevok som písal na sedem krát. Ten uplynulý rok už je skôr minulý rok. A nebol to len problém času, v niektorých momentoch som sa ani nevedel prinútiť. Zobral som si počítač špeciálne na sviatky zo sebou, nejako mi to však po celodenných lyžovačkách a pri príjemných večeroch s rodinou a fľašou vínka stále nevychádzalo. A po návrate zase nevychádzal čas. Ale Miro ma už vyprovokoval, napriek dnešnej ceste do Budapešti (pozrieť na Hungarian Open), musel som to už dokončiť. Inak by si zo mňa uťahoval ešte dlho...

Medzinárodná scéna

Slovak Cadet Open
Prvým novembrovým medzinárodným podujatím je už tradične Slovak Cadet Open v prvý novembrový víkend. Náväznosť s blízkym Hunagrian Youth Open nasledujúci víkend umožní mnohým výpravám prejsť z jedného turnaja na druhý a priláka zvyčajne kvalitnú konkurenciu. Tento rok najmä v chlapcoch, aj vďaka silnej ázijskej účasti. Napriek tomu, bývali roky, kedy na turnaji štartovala kompletná európska špička.
A ako sa darilo našim ?
V prvom rade treba vyzdvihnúť tretie miesto Emky Labošovej v dvojhre. Skvelé umiestnenie. Medailové umiestnenia v singloch sa nám darí získať skutočne len zriedka. Emka bola deviata nasadená, takže výsledok výrazne nad predpoklady. Emka potvrdila svoj talent a to, čo už niekoľko rokov nazančovala – vo svojej vekovej kategórii môže patriť k európskej špičke. Ale musí sa naučiť vždy odovzdať zo seba to dobré, stále je veľmi náladová. Videl som jej zápas so Slovinkou Vovk v družstách (v dvojhre jej potom prehru oplatila), v ktorom pôsobila úplne sklesnuto. Keď sa naučí dať do hry vždy srdiečko a koncentráciu, ruku na to má, aby porazila aj silné súperky. Len to už som, myslím, niekedy písal.
V dievčatách sa okrem Emky dostali do hlavnej súťaže ešte dve ďalšie Slovenky – Dáša Šinkarová a Júlia Dzelinská. Zhodou okolností všetky z východu. Aj v družstvách skončili dievčatá lepšie ako chlapci – vo štvrťfinále. Aj keď treba povedať, že súťaž chlapcov bola silnejšie obsadená.

U chlapcov bolo viac vrások ako radosti. Alebo aspoň nádeje. V družstvách bol hlavným strojcom postupu do šestnástky Dalibor Diko. Tam odohral skutočne dobrý turnaj. A vlastne aj vo dvojhre bol jediným, komu sa podarilo postúpiť zo skupiny (hoci s veľmi odretými ušami). Aj keď ďalej už vodu nenamútil, aj vďaka ťažkému losu. Ale aj u neho je vidieť výrazný odstup od európskej špičky. Čo je však horšie, nie je veľmi vidieť, že by sa s tým chcel popasovať. Má výbornú, ľahučkú ruku, ale musel by tomu dávať oveľa viac, aby sa mohol kvalitnejším zahraničným hráčom vyrovnať. A časom to nemusí stačiť ani doma. Jeden postupujúci zo skupiny (hoci Samko Fečo bol tiež veľmi blízko), to je skutočne veľmi slabý výsledok Slovákov. Ale odráža momentálny stav našej kadetskej kategórie. A aj preto, že sa s nimi malo riadne pracovať už v predchádzajúcich rokoch.

Hungarian Open
Najsilnejší turnaj prvej polovice sezóny je Hungarian Junior&Cadet Open. Ako som pozeral, tak som pozeral, našich som tam nevidel. Žeby sme nemali peniaze na štart na turnaji 25 km od Komárna ? Nie, chyba lávky. Spriahli sa proti nám všetci internetoví škriatkovia a pre ”technické problémy” sme nemohli našu reprezentáciu na turnaj prihlásiť. Pre tých, čo si ešte pamätajú veľké diskusie okolo termínov prihlasovania hráčov na SPM – na medzinárodnej úrovni sa, samozrejme, už s nami nikto nebavil. Termín je termín, neplatí žiadne nechajme mladých zahrať si.
A čo náš výkonný výbor ? Nič sa nedeje, miesto toho pošleme mladých na slabo obsadený Open v Portugalsku, ak si rodičia (kluby) doplatia letenky. Takže vlastne na technické problémy doplatili hráči a rodičia.

Portugal Open
Len jednu perličku - Adam Brat vo štvorhre nemal partnera a tak mu organizátori pridelili - malého poľského chlapca, ktorý bol na svojom prvom medzinárodnom turnaji a bol tam hlavne na kadetov. Na juniorov ho prihlásili navyše. A teraz si predstavte situáciu - ako malý chlapec prídete na prvý turnaj a získate medailu vo štvorhre juniorov :-). Ktovie, či sa mu niekedy ešte podarí nejakú medailu vybojovať. Alebo možno Adam bude raz spomínať - štartoval som jeho kariéru...

MS juniorov
Minulý rok som písal, že Sašo Valúch mal veľké šťastie, že sa z pozície náhradníka dostal na MS juniorov. Tento rok to bolo naopak veľké nešťastie, ktoré spôsobilo, že môj Samo sa na majstrovstvá dostal. Po atentátoch v Paríži sa z majstrovstiev odhlásili hneď tri ázijské tímy (medzi nimi aj tak silné, ako Japonsko a Taipei). Keď dostal možnosť štartovať, vôbec neváhal. Aj keď sme si zisťovali situáciu na mieste a pýtali sa na názor dcéry, ktorá v Paríži žije, a viacerých priateľov, ktorých tam máme. Všetko nasvedčovalo tomu, že riziko nie je o nič väčšie, ako keby ostal v Bratislave. A organizátori sľubovali zvýšené bezpečnostné opatrenia. Tie spočívali v postavení strážnej služby (asi neozbrojenej) ku dverám haly, ktorá prehľadávala tašky všetkých účastníkov... Teda aspoň zo začiatku. Asi zistili, že hráči majú rakety len pingpongové. Samozrejme, nič sa nestalo. Majstrovstvá sa konali v malom mestečku (na francúzske pomery), do ktorého tá neskutočná ľudská zloba, nenávisť a šialenstvo, ktoré sprevádzajú všetky teroristické útoky, nedosiahli.

Po športovej stránke to bola výborná skúsenosť. Škoda, že to už pre Samka bola posledná šanca týchto majstrovstiev sa zúčastniť. Dojmy mám len sprostredkované, keďže som nemal možnosť ho vidieť. Tento rok som s ním strávil priveľa času na cestách a už mi neostala dovolenka. Akokoľvek by som rád išiel a videl ho. Navyše, Francúzsko je mojou zamilovanou krajinou a máme tam aj veľa priateľov. Bol som však rád, že s ním bol Roman Grigel, ktorý ho dobre pozná, a ktorý je u nás jedným z najlepších koučov. Ja som mohol len sledovať live ticker na internete. Jeden zápas som to skúsil, ten najdôležitejší o postup zo skupiny, a skoro som prišiel o nervy. Pozerať na obrazovku monitora, nevidieť, čo sa deje a čakať, ktoré číselko sa posunie, je na zbláznenie. A nebol som jediný – po jeho výhre mi ihneď volalo a písalo niekoľko ľudí, ktorí to tiež sledovali. Bol som príjemne prekvapený podporou na diaľku, ktorej sa mu dostalo. Ešte raz všetkým díky. K jednotlivým zápasom – pomerne ťažká skupina s nasadeným Kórejcom (tí skončili v družstvách druhí) a rebríčkovo vyrovnaným neznámym Kanaďanom. Ten ukazoval v družstvách dobré výsledky a najmä bol rozohratý. Samko mal možnosť rozohrať sa iba v mixe, v ktorej spolu s Nemkou bohužiaľ prehrali v prvom kole najtesnejším pomerom. Sám sebakriticky uznal, že nehral moc dobre. A už prišiel prvý zápas s Kórejcom, a ten ho rozdrvil. Na môj vkus príliš, ale hlavný dôvod som sa dozvedel až po príchode – rozhodca mu začal počítať servy a už sa s tým nevedel vyrovnať. Tu pripomienka pre všetkých mladých hráčov – učte sa poctivo servovať a vyhadzovať si loptičku podľa predpisov. Je to zdanlivo zvýšená námaha, ale vyplatí sa. A pýtajte sa pri nácviku na spätnú väzbu, prípadne si to natočte. Ja som mal v tomto smere šťastie – pani Kirchhoffová, ktorá bola mojou prvou trénerkou, bola veľký pedant, nás dostatočne v tomto cepovala. Kým sme nevedeli perfektne vyhadzovať loptičku z vystretej dlane, ani nás servovať nepustila. Ale za tie dlhé roky hrania som mal problém iba jediný raz. A to v rakúskej lige boli všelijakí rozhodcovia – postrachy hráčov. Späť k Samkovi – doplatil na rozhodcu, ktorý sa chcel ukázať (čo sa často na turnajoch stáva) a odoberal mu body za vec, ktorá vôbec kvalitu podania neovplyvnila – podával zo zovretej ruky. Ale rozhodca mal pravdu, bohužiaľ. A koncept hry sa mu zosypal. Prehra 0-4 a rozhodujúci zápas o postup s Kanaďanom. Mimochodom, po návrate bolo treba ozaj len párkrát pol hodinky námahy (koncentrácie) pri tréningu podania a následne dávať pozor pri hre a bolo po probléme.

Zápas s Kanaďanom však Samo zvládol veľmi dobre a bol lepší. Sústredený výkon od začiatku a útočná hra mu priniesli jasnú prevahu a vedenie. Avšak, ako sa mu v poslednej dobe stáva častejšie, pri jasnom vedení zrazu poľavil a prestal hrať. Po prehre jedného setu sa zas skoncentroval a získal jasné vedenie, keď prišlo ďalšie poľavenie. Našťastie, nepovolil Kanaďanovi ďalší set vyhrať a po premenení tretieho mečbolu a výhre 4:1 postúpil zo skupiny. V rodinnom dueli na diaľku s Natalkou, ktorej sa podarilo postúpiť pred pár rokmi na MSJ v Bratislave, sa jej teda vyrovnal.

V prvom kole bol los opäť neúprosný – ďalší Kórejec. Napriek tomu, že tento zápas bol o niečo lepší, aj tak prišla jasná prehra 4:0. Jeden set vyrovnaný a jeden set s nevyužitým vedením o štyri body (aj za pomoci niekoľkých prasiatok Kórejca) boli málo. Myslím, že aj Samko sám bol nie celkom spokojný, chcel byť vyrovnanejším súperom. Celkovo teda 33.-64.miesto.
Ale toto bola na MS realita – Kórejci boli jednoducho pre nás priďaleko a vlastne pre väčšinu Európanov. A Číňania boli ešte o niečo ďalej. Opäť z toho zas bola výsledková nuda, keď v závere hrali už svoje majstrovstvá. Jedine Francúz Cassin dokázal vo štvrťfinále odohrať úplne vyrovnaný zápas proti čínskemu súperovi. Áno, ten Cassin, ktorý je už niekoľko rokov veľkou nádejou európskeho pingpongu, ale aj samotní Francúzi sú z neho nešťstní, ako často svojim lajdáctvom svoj talent nedokáže využívať naplno. Bilancia pre Európu v dvojhrách – dve štvrťfinálové umiestnenia v chlapcoch (Cassin a Nemec Klein) a žiadne štvrťfinále v dievčatách (napriek šiestim v osemfinále, z toho trom Rumunkám). Pozerám štatistiky – rovnaký výsledok v chlapcoch dosiahla Európa naposledy v roku 2012, predtým v 2011 boli dokonca traja vo štvrťfinále a Francúz Robinot získal medailu.

Domáca scéna

Slovenský pohár mládeže
Na mládežníckych turnajoch výrazne zaujali traja hráči – Adam Brat, Tibor Špánik a Félix Ivančo. Dvaja juniori nielen svojou suverenitou v juniorskej kategórii, ale aj presadením sa na Slovenskom pohári do 21 rokov. Takto sa stretli vo finále dva víkendy po sebe, pričom víťazstvá si rozdelili. Tibor vyhral SP21 a Adam potom suverénne SP juniorov. A obaja aj v extralige mužov ukazovali, že sa dokážu presadiť aj proti silným mužom. Tu by som vyzdvihol najmä Adama, ktorý na sebe na jeseň konečne viac pracoval. A tiež jeho úlety hlavou boli oproti minulosti skôr výnimkou. Pre niektorých bol zaškatulkovaný ako zlý muž, ale postupne ukazuje, že ak dostane podporu, vie sa odvďačiť nebezpečnou hrou, akú má málokto. Potrebuje ešte pri sebe trénera, ktorý ho dokáže trochu ovplyvniť a podržať, ale myslím, že je na správnej ceste. A to najdôležitejšie – ak sa chce začať presadzovať medzinárodne, musí na sebe pracovať o to viac. Nech mu je úspešná jeseň motiváciou, nie dôvodom na uspokojenie. Hoci má jedny z najväčších daností u nás (a určite jednu z najlepších rúk v Európe) je aj hráčom, ktorý svoj potenciál využíva ako jeden z najmenej. Bohužiaľ, často má tendenciu voliť si tú ľahšiu cestu. Všetci vieme, že v dlhodobom horizonte sa ukáže, kto tomu dáva viac. A uňho sa poctivejšia práca dokáže prejaviť veľmi rýchlo, viď prvá polovica sezóny. Tibor je presný opak. Okrem poctivejšieho prístupu mu viditeľne pomáha zvýšené sebavedomie (a motivácia) s každým úspechom. Je vidieť, že postupne odstraňuje niektoré slabiny z minulosti a tým sa zlepšuje. Tiež – je potrebné začať sa presadzovať aj v zahraničí.
Tým tretím, kto ma zaujal, bol Félix Ivančo, ktorý sa ako mladší žiak výrazne presadil v kadetskej kategórii a odrazu sa zaradil medzi špičku. Jeho úspechy na turnajoch (druhé miesto na kontroláku starších žiakov, výhra na SP mladších žiakov), vo mne nabudili zvedavosť, keď som bol sledovať SP starších žiakov v Bratislave. A aj tu sa predviedol v dobrom svetle, keď skončil tretí a jeho výhra v skupine nad neskorším víťazom Dikom bola drvivá. Tu sa okrem iného prejavila nedostatočná zanietenosť Dalibora, vôľa po víťazstve bola jednoznačne na strane mladšieho a menej skúseného. V dobrom svetle aj herne, aj keď musím povedať, že som bol trochu sklamaný predvedeným štýlom hry. Na jednej strane má výborný backhand hraný zápästím nad loptou a veľmi jedovatý forhandový topspin, možno najlepší medzi kadetmi, takmer vždy výborne umiestnený. Na druhej strane - on tie údery využíval (na tomto turnaji) minimálne. Len preto to sklamanie. Konieckoncov, preto aj prehral semifinále. Keď prišiel hráč (Tobi Pinďura), ktorý na neho vyvinul trvalejši tlak a bol dostatočne trpezlivý a húževnatý, nemal s ním problém. Keď však bude hrať útočnejšie, je schopný sa v starších žiakoch presadiť už tento rok. A ako mladší žiak by mohol byť prísľubom do budúcnosti. Má potrebný zápal, len treba správne vedenie.

Extraliga

Extraliga mužov a žien má za sebou základnú časť. U žien je obraz jasný – minuloročný suverén a majster kraľuje ešte jasnejšie. Počas celej základnej časti prehraný jeden jediný indiviuálny zápas (jedna dvojhra proti Valalikom), to je asi absolútny rekord našej súťaže. Ale svedčí to skôr o stagnácii súťaže. Ak nie oslabovaní, keďže Dunajská Streda družstvo oproti minulému roku nezmenila.

U mužov bola situácia na špici síce podľa predpokladov, posilnený minuloročný majster však nebol taký suverén, ako by sme boli čakali na začiatku. Výhra proti nášmu Feromaxu ide skôr na vrub možného podcenenia prípravy na zápas a nášho najlepšieho výkonu v základnej časti, ale proti spolufavoritovi Trsťanom som očakával trochu jednoznačnejšiu výhru. Uvidíme, ako sa Vydrany zlepšia v nadstavbe a play-off, pre mňa sú však naďalej jasným favoritom súťaže, čo by mali začať potvrdzovať. Snáď som tým Trsťany vyhecoval, súťaž by bola o to zaujímavejšia, keby teraz nad Vydranmi vyhrali. Na treťom mieste skončil jednoznačne omladený Feromax – pod mojou pracovnou prezývkou young guns. Výborný zápas proti Vydranom chlapcov veľmi motivoval zabojovať proti Trsťanom o druhé miesto, tam sme však boli slabší. Hlavne skvelý Erik Illáš bol suverénny a proti nám i Vydranom potvrdil svoje postavenie na čele úspešnosti ligy. Inak sme proti všetkým ostatným mužstvám suverénne vyhrali. Až mám pocit, že úroveň súťaže išla mierne oproti minulému roku mierne dole. Ale to sa len asi chalani zlepšujú. Výborný Ingo Péter, ktorý bol celkovo štvrtý v úspešnosti a viditeľne popri kvalitnej príprave postupne dozrieva. Môj Samko, ktorý čím lepší súper, tým sa viac dokázal vyhecovať k výkonu. A o Adamovej úspešnej jeseni som už písal.

Medzi ďalšie príjemné prekvapenia základnej časti treba zaradiť najmä Vranov. Veľmi vyrovnané družstvo až štyroch kvalitných hráčov, ktoré dokázalo pretaviť nováčikovský elán do umiestnenia v prvej šestke. Tam bude pôsobenie ťažšie, ale dúfam, že to Vranovčanov nedemotivuje. A oživením boli najmä perfektným prostredím pri domácich zápasoch. Takú kulisu by im závideli aj niektoré družstvá v prvej rakúskej lige. Jednoznačne oživenie súťaže.

Trochu viac som čakal od Bystričian, ale to môže ešte prísť v ďalšej časti súťaže. Galanta si uhrala svoje a po niekoľkých rokoch sa znovu presadila do lepšej šestky.

Sklamaním bola Čadca, určite najmä pre nich samotných. Oslabená odchodom Maja Majáka a zranením Peťa Krkošku, to zamáva aj s tak silným zázemím, ako má Čadca. Dvoch kvalitných odchovancov nedokázala nahradiť, navyše, keď sa zvyšní dvaja ťahúni, Rado Blažek a Palo Petráš, nedokázali výkonmi v najdôležitejších zápasoch stretnúť. Pri všetkej úcte k postupujúcim mužstvám – čadčania mi budú v prvej šestke chýbať, našim mladíkom by konfrontácia s týmito skúsenými a kvalitnými hráčmi bola veľmi užitočná.
Inak všetko viac-menej podľa predpokladov. Negatívum, ktoré som spomínal v mojom predchádzajúcom príspevku, pokračovalo. Nekompletné mužstvá, veľa skrečovaných zápasov a zdá sa mi, že menšia vyrovnanosť súťaže ako pred rokom. Niektoré mužstvá sa snažia chytať dvoch zajacov – extraligového aj prvoligového – a potom to tak aj vyzerá. Nedokážu sa na zápas pozbierať. Toto skutočne znižuje úroveň extraligy.

Na záver, aj keď oneskorene, všetkým prajem veľa radosti a úspechov do nového roka. Nech Vás každý dobre zvládnutý moment posilňuje a každá prehra je poučením. Rovnako v pingpongu ako aj v živote. A ako hovorila račianska legenda Šaňo Múčka – veľa zdravia a šťastia. Lebo keď budeme zdraví, tak si niečo ukradneme a keď budeme mať šťastie, tak nás nechytia.
Braňo (23.01.2016 07:45)
outline Môj pohľad na mesiac október

Sezóna rozbehnutá naplno a zas je o čom písať. Len času je nejako málo. To pozná väčšina z nás. Toť nedávno boli satelity a už máme v obchodných domoch vianočnú výzdobu. Už aj výkonný výbor stihol dvakrát zasadnúť k riešeniu svetlých zajtrajškov (len ešte nevieme čích).

MAJSTROVSTVÁ EURÓPY
Ešte na prelome septembra a októbra sa v Jekaterinburgu konali Majstrovstá Európy dospelých. Začnem prípravou. Tá pripadla ešte do septembra. A bola taká, ako som o nej písal v septembrovom súhrne – žiadna. Vlastne ako pred každým vrcholným podujatím v posledných rokoch. Česi sa na majstrovstvá Európy (a vlastne na celú olympijskú sezónu) pripravujú už od leta. Pravidelné spoločné sústredenia, tréningové pobyty vo Schwechate (ženy Linz), záverečná príprava spoločne s ďalšími krajinami. Ich príprava pokračuje teraz ďalej na olympijskú kvalifikáciu. My pozbierame zopár jednotlivcov, o ktorých dúfame, že počas sezóny trénovali a hor sa na vrcholné podujatie. A ako sme sa dozvedeli z posledného zápisu VV, niektorí vlastne ani nie sú sledovaní. Aspoň zápis hovorí, že reprezentantov treba sledovať :-) :-) :-). Žme še pobavili. Celá príprava je tak postavená na individuálnom záujme (a prostriedkoch) jednotlivých hráčov a tréneri hráčov videli naposledy na predchádzajúcom vrcholnom podujatí (ak medzitým náhodou neboli M SR). Nechodia na Pro Toury, sústredenia (alebo aspoň spoločné tréningy) sú neznámy pojem. Niežeby som chcel velebiť našu prácu s mládežníckou repre (viď niektoré moje predchádzajúce plače), ale v porovnaní s dospelou je superprofesionálna. Nie je náhodou reprezentácia dospelých vrcholom pyramídy ?

Čo sa týka výsledkov sa nám však tieto majstrovstvá skôr vydarili. Hoci v družstvách to bolo ešte pol na pol – chalani postúpili do elitnej skupiny, dievčatá z nej vypadli. U mužov družstvo výborne ťahali Ľubo Pištej s Pepom Šeredom, pridával sa Keinath na trojke. Ľubo za celú súťaž družstiev prehral iba jediný zápas. A obaja s Pepom si udržali formu aj do súťaže jednotlivcov. Ženy mali situáciu ťažšiu – hrali v elitnej skupine. Cieľom tak bola záchrana. Bohužiaľ, popri dobre hrajúcej Eve Ódorovej sa v družstvách nedarilo Baške Balážovej. Mala ťažšiu situáciu, začínala vždy proti súperovej jedničke, ale nevyhla sa ani niektorým zaváhaniam. A pri slabine na trojke (verím, že len tentokrát, Evka Jurková vie zahrať lepšie) to bolo potom málo.

V jednotlivcoch sme boli dobrí, ako už dávno nie – piati hráči v hlavnej súťaži. Všetci porazili rebríčkovo silnejších súperov. V mužoch pokračovali vo výborných výkonoch Pepo a Ľubo. Najmä výhra Ľuba nad Francúzom Gauzym (27. hráč svetového rebríčka a 8. európskeho) je skvelá. Ten hral v poslednej dobe výborne a na ME prehral v družstvách iba s Ovčarovom a Freitasom. Pepo aj Ľubo sa prebojovali do 32-ky, tam však prišiel už jasný stop. U žien sme mali v hlavnej súťaži dokonca všetky tri (Lucka Truksová už predtým musela pre zranenie odstúpiť). Kým Baška bola nasadená priamo a u Evy sa postup očakával (ale aj to si treba uhrať), príjemne prekvapila Evka Jurková. Jej jasné víťazstvo proti Francúzke Chasselin a postup zo skupiny je výborný výsledok. A v hlavnej súťaži sa naplno predviedla tentokrát Baška. Eva mala smolu, že v 32-ke narazila na skvele hrajúcu Rumunku Samaru (18.hráčka sveta a 3. v Európe), neskoršiu víťazku majstrovstiev. Verím, že by inak prešla ešte ďalej. Baška po skvelej výhre nad 6.nasadenou (čínskou) Turkyňou Melek prešla do najlepšej 16-ky, kde tiež nebola bez šancí proti domácej obranárke Michajlovej. Škoda, lebo ona to na obranu vie, veril som, že pôjde ďalej. Ruska neskôr potvrdila svoj výborný turnaj prekvapujúcim postupom až do semifinále. Baška však to najlepšie nechala ešte na štvorhru, kde spolu s Češkou Hankou Matelovou siahali na medailu! Škoda tesnej prehry vo štvrťfinále proti Číňankám v drese Turecka a Španielska. Osemfinále v dvojhre a štvrťfinále vo štvorhre ju však zaradilo do širšej európskej špičky. Verím, že majstrovstvá môžeme celkovo hodnotiť za úspešné. Je výborné, že minuloročným návratom Evy do reprezentácie máme dve silné hráčky, vždy sa môže aspoň jednej zadariť (Eva na Európskych hrách, Baška teraz), už neleží ťarcha len na Baške samotnej. A piati hráči v 32-ke sú solídny základ. Keby sme mali tak vždy, niekto sa utrhne a prejde ďalej do bojov o medaily. Navyše, tak bízko medaily z ME sme už dávno neboli. Ak to bude častejšie, raz sa ju podarí získať.

Po návrate z majstrovstiev sme sa dostali do starých koľají. Hráči trénujú individuálne, kto koľko uzná za potrebné a každý na svojom mieste. Nevadí, blíži sa len olympijská kvalifikácia, netreba im vytvárať lepšie podmienky. Sami sú motivovaní a nájdu si možnosti. K vyhodnoteniu majstrovstiev použijem čerstvý český príklad – tam zväz zorganizoval, hoci spätne k Majstrovstvám Európy juniorov, seminár, na ktorom kluboví a reprezentační tréneri spolu so zväzovým metodikom diskutovali o hodnotení MEJ, ako zamerať tréning, ako zlepšiť spoluprácu medzi reprezentáciou a klubovými trénermi, atď. U nás tréneri po ME vyhotovia správu, ktorú prerokuje VV a dá do šuflíku. Nikto nevie, či v správe bolo kam sa uberá európsky pingpong, v čom sme dobrí a v čom zaostávame, závery smerom do budúcnosti. Silne pochybujem, že hráčom samotným a ich trénerom niekto poskytne detailnú spätnú väzbu, na čo sa zamerať v ďalšom tréningu (minimálne v mládežníckych kategóriách to nerobí takmer nikto). Správa sa pre istotu nezverejňuje, veď zdielanie poznatkov by mohlo uškodiť. A tak sme sa zo zápisu VV dozvedeli len o spokojnosti s výsledkami a viac ako o hre samotnej bolo popísané o dvoch negatívnych javoch mimo zápasov za stolom (jedno zranenie a jeden disciplinárny prehrešok).

Zhrnuté v jednej vete – bez prípravy sme odohrali dobré majstrovstvá a kára môže ísť ďalej. Škoda, že aspoň v olympijskom roku neskúsime trochu viac. A čo do budúcnosti ? Tam sa teraz nepozerajme.


POLISH OPEN
Na veľmi silnom poľskom Pro Toure ma zaujali dva momenty. Slovenských priaznivcov Slováka Wang Yanga potešil jeho postup až do štvrťfinále po víťazstvách nad špičkovými hráčmi. Všimol som si, že konečne mal kouča na Pro Toure (asi klubového, keďže hrá v Poľsku ?). A konečne sa mu podarilo preraziť ozaj veľmi ďaleko. Výhry nad Francúzom Mattenetom, Japoncom Koki Niwom a Taipejcom Chuangom sú skvelé, porazil troch rebríčkovo silnejších hráčov, vrátane 10. a 14. hráča sveta.
Ešte viac zažiaril Rakúšan Fegerl. Ten prispel výraznou mierou k víťazstvu Rakúska v družstvách na ME, ale potom pohorel v dvojhre, keď prehral so 17-ročným českým juniorom Polanským. Tri týždne na to vychytil skvelú formu a na poľskom Opene sa dostal až do finále! Vyťažil síce z odstúpenia svetovej jednotky Ma Longa, ale v semifinále pripravil prekvapanie - víťazstvo nad niekoľkonásobným majstrom sveta Zhang Jike. A aj vo finále prehral len najtesnejším pomerom s Fan Zhendong. Takže sa mu takmer podarilo prevaliť čínsky múr, čo by bola najväčšia senzácia za posledné desaťročie.

NAŠA EXTRALIGA
Z domácich stolov sa zastavím pri našej mužskej extralige (ženy prepáčia, ale tam len skonštatujem suverenitu Dunajskej Stredy). V mužskej súťaži sa zatiaľ vyprofilovala silná štvorka, v nej dve suverénne družstvá – podľa očakávania Vydrany a Hontianske Trsťany. Presne podľa očakávania. Mňa teší, že sa do tej štvorky zaradil aj náš Feromax. A náš zápas vo Vydranoch bol zatiaľ ozdobou súťaže. Ani sami sme nečakali, že budeme favoritovi tak vzdorovať, veď pred posledným kolom dvojhier sme ešte viedli 4:3. Škoda nakoniec, že sme nezískali aspoň bod. Myslím, že by sme si ho boli zaslúžili, chlapci (Ingo Péter a môj Samo) sa naozaj vytiahli. Ale treba povedať, že Vydrany boli o niečo lepšie. Diváci však boli spokojní, videli krásny pingpong. A domáci to brali ako potrebnú frčku, aby im nenapršalo do nosa. Takže sa teším na súboj o prvé miesto Vydrany – Trsťany, to by mal byť vrchol tohtoročnej základnej časti. Uvidíme, ako sa Erik Iláš s Kubom Figeľom presadia. Ich malou nevýhodou je slabšia trojka (Sašo Dragaš mi dúfam prepáči, napriek jeho výhre nad Valentínom Baženovom, proti Vydranom to bude mať veľmi ťažké). Súboj, ktorý, dúfam, nahradí minuloročné duely medzi Holíčom a Vydranmi.

Inak ma príjemne prekvapil nováčik z východu (čo som trochu aj predpovedal :-) ). Vranovu sa úspešne darí a môže pomýšlať na boj o prvú šestku! A nebyť zaváhania s Nitrou bola by tam už pravdepodobne Galanta.

Celkovo však zatiaľ zaujali skôr niektoré negatívne momenty.
Prvý - množstvo zápasov, ktoré sú odohrané len s dvoma hráčmi. Len v prvých piatich kolách boli štyri zápasy, v ktorých mužstvá nenastúpili kompletné. Toto tu dávno nebolo a škodí to súťaži. U niektorých prekvapujúce – napríklad Čadca so širokou hráčskou základňou, ktorá raz nedokázala nahradiť dlhšie zraneného Peťa Krkošku. Keď k tomu ešte pripočítame už tradičné skrečovanie zápasov po dosiahnutí rozhodujúceho bodu, sú to zatiaľ najnegatívnejšie momenty tohtoročnej extraligy. Vyzerá to, že u nás hráči nechcú hrať najvyššiu súťaž.
Druhý – opäť máme jedno družstvo, ktoré úrovňou do súťaže nepatrí. Je mi to ľúto, ale výsledky hovoria zatiaľ jasnou rečou. Uvidíme, či sa K.N.Mesto ešte zmobilizuje.
Tretí – vlastne trošku nadväzuje na predošlý – nevyrovnanosť. Zatiaľ sa ukazujú veľké výkonnostné rozdiely medzi družstvami. Stratila sa dramatičnosť. Kým minulý rok sme po piatich kolách mali 9 najtesnejších výsledkov (5:5 alebo 6:4), tento rok zatiaľ len 6. A to je výrazný rozdiel. Uvidíme, či to bude rovnako po ďalších kolách alebo je to spôsobené len vylosovaním. Chýba to však divákom a aj hráčov posúvajú dopredu najmä vyrovnané, dramatické zápasy.

Už po novembri budeme vedieť viac, aj keď boj o prvú šestku môže byť dosť zamotaný, takže asi vyvrcholí až v decembri. Zatiaľ sa tešme na súboj o špicu v poslednom novembrovom víkende.
Braňo (15.11.2015 09:29)
outline Pohľad na august a september

SATELITY
Za normálnych okolností by som pri augustovom súhrne ani nemal poriadne o čom písať (aj to je jeden z dôvodov prečo súhrn až za dva mesiace). Snáď by tu bol priestor rozobrať prípravu na sezónu. Ale niekto nám dal pred rokmi do kalendára satelity. Na prvý pohľad dobrá myšlienka mať možnosť si aj kúsok pred začiatkom sezóny zahrať turnaje. Aj model súťaže družstiev je zaujímavý. Ale - už roky sa boríme s problémom ísť či neísť. Preboha, kto mu dal toľko bodov do rebríčka ? Tri turnaje, desať dní (vrátane cestovania) a takmer povinnosť ísť, lebo všetci súperi idú a získajú veľa bodov. Absulútne nevhodné pre reprezentantov – desať vzácnych dní výpadku z prípravy. Počítajte so mnou – majstrovstvá Európy mládeže skončia zvyčajne po 20-tom júli. Po tomto vrchole celej sezóny musia ísť hráči na dovolenku, najmenej na dva týždne. A nech hovorí, kto chce, že netreba – tie dva týždne vypnutia a nabitia bateriek sú potrebné presne tak, ako pre každého z nás v práci (a kto to nerobí ani v práci, má zlé návyky, ktoré sa z dlhodobého hľadiska nevyplácajú). Takže, už sme niekde na začiatku druhého augustového týždňa, kedy by účastník MEJ mal prísť z dovolenky a začať s tréningom. Všetci sa zhodneme, že začínať by mal fyzickou prípravou. Jeden týždeň fyzičky a sme niekde pred polovicou augusta. Tu by sme mali začať naplno zarezávať, aspoň 5-6 hodín denne tvrdej objemovej prípravy. Ups, ale je tu satelit tam musím ísť, veď tam idú všetci. A mohli by ma preskočiť v rebríčku, čo poznačí moje nasadzovanie možno aj v celej prvej polovici sezóny (aj také prípady sme už videli). Tak hor sa na satelity, kašľať na prípravu. Dva dni turnaj, jeden deň presun, trikrát za sebou. Desať dní výpadku z tréningu, po ktorých už sme takmer na konci augusta a vzácny prázninový čas na poctivý tréning je fuč. Alternatívne riešenie je vypustiť fyzičku na začiatku prípravy a rovno do hrania. Chýbajúca fyzická príprava môže potom spôsobovať zranenia, v tom lepšom prípade iba menší nárast výkonnosti a skoršiu únavu počas sezóny.
Pre tých, ktorí neboli na MEJ a prípravu na novú sezónu začali o dva-tri týždne skôr, je satelit ideálna príležitosť rozohrať sa pred začiatkom sezóny a získať trochu zápasovú prax skôr, než sa pôjde naostro. Ale aj tam by som povedal jeden-dva turnaje. A takto to aj riešia Česi. Tí nikdy nejdú na všetky turnaje, lebo im to nekáže honba za bodmi. Ich zväz to totiž kedysi urobil rozumne – keď sa dohodlo, že zaradia satelity do rebríčka, aby zvýšili účasť, urobili tak. Ale s podstatne nižšími bodmi, ako z bodovacích turnajov. A tak sa prihlásia iba tí, ktorí si turnaj vedia zaradiť do prípravy. Počet ich reprezentantov, štartujúcich na satelite, sa počíta každý rok na prstoch jednej ruky. Naši jazdia komplet všetci. A keď sa dohodlo, že obe krajiny zaradia reprezentačné družstvo, Česi dajú vždy možnosť hrať druhému sledu a my tam naháňame tých, ktorí by ešte mali byť v príprave. Keď sme ako komisia mládeže minulý rok na toto upozornili a navrhli zmeny, výkonný výbor to vyriešil šalamúnsky – poveril rokovať s českou stranou o zmenách toho najzainteresovanejšieho = organizátora satelitu v Topoľčanoch. No, len šialenec si podpíli pod sebou konár (=odpojí zdroj príjmu). Ešteže aspoň preľla mierna zmena bodovania, ale aj tá nemusí byť dostatočná, aby priority ovplyvnila.

ZO ZAHRANIČIA
Ešte v auguste za začala Liga majstrov a začala sa obrovskou senzáciou – výhrou Welsu u viacnásobného víťaza súťaže Orenburgu 3:1. Prirovnal by som to k futbalovej výhre Salzburgu v Barcelone. Obzvlášť ma to teší aj preto, že vo Welse som sám odohral niekoľko krásnych sezón, hoci ešte pred terajšou slávnou érou (dodnes som v klube hráčom s najväčším počtom ligových víťazstiev, ale v druhej lige sa vyhrávalo ľahšie...). Zrovna krátko po tom sa už tradične vo Welse hral Austrian Open. Keď som sa rozprával s manažérom klubu o dojmoch zo zápasu, utkveli mi popri fantastickom výsledku dve zaujímavosti.
Prvá - hráči sa museli vysporiadať s asi 800-900 divákmi, z ktorých „tvrdé jadro“ ešte hulákalo a pískalo aj pri podaní súpera. Nie som toho zástancom a ani nechcem dávať návod divákom na Slovensku, bojovať by sa malo čestne, ale máme ešte v čerstvej pamäti zápasy Holíča vo Vydranoch a spory, ktoré ich sprevádzali (vlastne, aj svoju prehru v rozhodujúcom zápase s Bystričanmi). Dobrí hráči musia byť odolní, čo hráči Welsu dokázali perfektne – aj dvoma bodmi cez Ovčarova.
Tá druhá zaujímavosť bola o klube (centre) v Orenburgu – má 160 detí, 80 pracovníkov, z toho 40 trénerov, obrovskú halu s komplet výbavou. Vitaje vo svete Gazpromu.

NAŠI NA PRO TOUR
A to už sme pri Pro Tour dospelých. K už tradičnému Czech Open otvárujúcemu novú sezónu sa tento rok pridal Austrian Open v zmenenom termíne. Bol som iba na tom rakúskom. Na český sa môj Samko nedostal. Organizátori krátili počty jednotlivým krajinám a tak aj naša nominácia musela byť obmedzená. Kľúč daný reprezentačným trénerom – pôjdu účastníci ME, čínski Slováci (zatiaľ všetko ok), ostatní podľa slovenského rebríčka. O ostatných nemal záujem a tak zvolil najjednoduchšie riešenie. Smutné je, že pri nominácii na ME berieme do úvahy vek a mladý hráč dostane prednosť, pri ostatných ma to už nezaujíma. Môjmu Samovi chýbalo asi sto bodov na účasť na juniorských MS na konci roka a práve tieto mužské turnaje sú najlepšou cestou ako body získať. Doteraz vždy na mužských ProTouroch v rebríčku výrazne poskočil, takže dva mužské boli dobrou šancou posunúť sa niekde k nominácii na MSJ. Každá výhra tam totiž pridá veľa bodov. Ale to nikoho nezaujímalo – juniorský tréner skončil a mužský neskúmal. Na český ProTour sa tak dostali hráči, ktorí sa k výhre ani nepriblížili (jeden dokonca nevyhral ani set). To ozaj mohli ísť mladí Samo a Kopi. (Dopisane 12.10. - takze dnes rano som sa dozvedel, ze Samko je 13.nahradnik na MSJ. Takze, chybalo mu odhadom iba asi 30 bodov, aby bol tam). Inak, zo všetkých našich sa podarilo prebiť do hlavnej súťaže iba Ľubovi Pištejovi a Wangovi. A Ľubovi veľmi presvedčivo, tam však dostal hneď silného Kórejca, s ktorým odohral pomerne vyrovnaný zápas. Celkovo vsak odohral dobry turnaj.
Keďže v Rakúsku už Samo štartoval (tam bol počet účastníkov otvorený), nenechal som si ujsť príležitosť ísť sa pozrieť. Turnaj bol neskutočne silno obsadený, veď posledný z 32 nasadených bol na 62. mieste svetového rebríčka (pôvodne mal byť dokonca 52., len boli nejaké odhlášky). Všetci naši tak hrali kvalifikáciu. Tu sa do hlavnej súťaže prebil len Wang, ktorý tam len tesne prehral so silným Rusom Šibajevom. Pre Wanga to bola už druhá prehra 4:3 v prvom kole hlavnej súťaže za sebou. Inak tých tesných prehier sme tam mali viacero – v rozhodujúcich zápasoch o postup prehrali v dospelých Ľubo, Bai aj Baška Balážová (všetci 3:4) a do 21 rokov aj Samo Kalužný (2:3). K tomu ďalšie prehry 3:4 v mužoch u Sama, Saša Valúcha aj Keinatha. Mám pocit, že sme ani jediný tesný zápas neotočili v náš prospech. Treba sa zamyslieť nad dôvodmi. Jedným by mohol byť náš celkový prístup k účasti na týchto turnajoch. Kým drvivá väčšina krajín príde na turnaj ako jedno reprezentačné družstvo, s trénermi a komplet zabezpečením, u nás sú turnaje ProTour absolútne na okraji záujmu. Kto chce ide, občas preplatíme náklady jednému-dvom. Ale to je všetko. Nech sa o seba postarajú. Na turnaji sú potom ako bezprízorní. Nanajvýš ak odkaučujú jeden druhého. Číňania sú samostatná jednotka, za celý deň som ich pri ostatných ani raz nevidel. Takže nakoniec tam vlastne ide zopár jednotlivcov, ktorí si idú vyskúšať zabojovať čo najviac zápasov. Takto výsledky na ProTouroch neurobíme a naši hráči sa nemôžu ďalej zlepšovať. Ako sa má napríklad Baška zlepšovať, ak má trénera max na 2-3 vrcholných turnajoch za rok ? Potom sa spoliehame, že niekoho náhle osvieti, utrhne sa na niektorom vrcholnom turnaji a niečo sa zadarí. Ale ako často sa to bez nejakého organizovaného procesu podarí ? Ak, tak len vďaka investovanému úsiliu a prostriedkom jednotlivých hráčov, ale – koľko ich je ochotných a schopných takto investovať a kto príde po nich ? Koľkokrát bude ešte môcť Eva uhrať super výsledok na európskej úrovni ? A potom bude Baška válčiť sama ? Spoliehame sa napríklad na Wanga, ktorý bude môcť čochviľa hrať za našu repre. A vie niekto vôbec, ako trénuje ? Pomáha mu niekto zlepšovať sa po skončení „juniorského“ veku ? Zaujímavé by bolo opýtať sa hráčov, či môžu povedať, že majú svojho trénera, koľkí by povedali áno (lebo mnohí to nemôžu povedať ani o klubových).

ZAČIATOK DOMÁCICH SÚŤAŽÍ
Inak, v sepembri sa nám konečne rozbehli aj domáce turnaje a súťaže. Je to vždy taká doba očakávania, kedy príde ostrý štart novej sezóny. Pozriem sa aspoň na nový ročník mužskej extraligy. Prvé kolo potvrdilo, že tento rok bude veľmi nevyrovnaná. Jedno super silné družstvo (Vydrany), dve veľmi silné (Trsťany, Bystričany). Uvidíme, kto dokáže Vydrany ponaháňať. Potom by mala byť Čadca a omladený Feromax. Uvidíme, či dokážu prinútiť tých hore ísť na dno síl. Čadca hneď v prvom kole bojovala proti silnej dvojke Trsťany, Bystričany a oslabená neuspela. Ak som pred rokom písal, že u Čadce vidím ako otáznik, či dokážu chalani nájsť ďalšiu motiváciu na sebe trochu pracovať, tento rok to vidím ešte viac ako kritický moment. Určitým náznakom je aj neúčasť chalanov na niektorom z turnajov slovenského pohára. Považoval by som to za nutnosť pri tak náročnom štarte do sezóny, ísť sa rozohrať a získať trochu zápasovú prax. Ale nakoniec – nový model súťaže je dobrý aj zlý v jednom – rozhodujúce zápasy budú v play-off. Skončiť dobre dáva malú výhodu (menšiu ako v minulosti), ale dôležitejšie bude perfektne sa pripraviť na rozhodujúce zápasy v play-off. Čo sa týka úrovne súťaže, je veľká škoda konca pôsobenia Rače a Holíča. S nimi by bola podstatne zaujímavejšia. Ale s tým už nič neurobíme. Nakoniec, tá hráčska kvalita sa do určitej miery presunula do iných tímov. Zaujímavý bude boj o prvú šestku, kde to po prvom dvojkole výborne našliapla Galanta. A silní nováčikovia – zo západu už tretí rok po sebe nováčik, ktorý bude bojovať o špicu tabuľky a z východu ambiciózny mladý tím Vranova, ktorý tiež môže ponaháňať mnohé družstvá, hoci prvým cieľom bude asi záchrana. Ťaháky sú jasné – kto (a či) sa pokúsi zosadiť z trónu Vydrany, boj o druhé miesto a priamy postup do semifinále, boj o prvú šestku a o záchranu. Dúfam, že tento ročník bude zas o máličko zaujímavejší ako predchádzajúci. A naše ambície vo Feromaxe ? Podarilo sa nám v družstve sústrediť mladé talenty (Ingo Péter, Samo Kalužný, Adam Brat), takže ak budú na sebe poctivo pracovať, prípadná obhajoba minuloročného bronzu je síce ťažký cieľ, ale nemusí byť nereálny. Inak, klobúk dole pred Ľubom Dudášikom (a každým ďalším, kto je ochotný dávať svoje peniaze do pingpongu) za jeho motiváciu pomôcť mladým chlapcom pracovať na sebe a zlepšovať sa. Tento rok to robí vyložene pre nich.

Prajem všetkým veľa úspechov v novej sezóne
Braňo (12.10.2015 12:33)
outline Pohľad na mesiac júl

Dovolenka je za nami (závidím šťastlivcom, ktorí si ju ešte užívajú) a už zas sedím na cestách – ideálny čas vrátiť sa k uplynulému mesiacu na poli pingpongovom. Vlastne už je to návrat k uplynulej sezóne, kedže nová nám medzitým začala nešťastnými satelitmi (ten prívlastok vysvetlím nabudúce).

V júli dominovali mládežnícke Majstrovstvá Európy. A nech mi prepáčia účastníci Svetovej univerziády a Korean Open, ktoré popri nich celkom zanikli. Tam ma zaujala najmä ich odvaha cestovať napriek zdravotným rizikám. Osobne by som netúžil po suveníre z cudziny s označením MERS.

Ako obyčajne – zveličujem. Takže späť k MEJ. Zatiaľ som nevidel žiadne hodnotenie a ako každý rok, asi sa ani žiadneho zverejneného podrobnejšieho hodnotenia nedočkáme. Tak aspoň ja dám svoj názor.

Osobne som z MEJ videl menej ako pred rokom v Taliansku, kvôli ktorým som si bral dovolenku. Vtedy sme si ich užili, vrátane celkového prostredia. Tentokrát som musel utekať z roboty, aby som zachytil aspoň čo-to. Dúfam, že to nejaký dobrák nenatrie môjmu šéfovi.

Vzhľadom k mojej limitovanej účasti som si netrúfol písať reportáže z každého dňa ako pred rokom. Ale tentokrát – kto chcel, išiel sa pozrieť osobne. Mali sme to doma, takže nezájsť sa pozrieť aspoň na chvíľu bolo veľkým zaváhaním. Napriek tomu, že som tam postrehol veľké množstvo ľudí z celého Slovenska, mal som pocit, že v rozhodujúcich momentoch (napr. súboje o medaily) tam podporu domáceho prostredia bolo cítiť dosť málo. Žiadny kotol sa nekonal. Ale asi to nesmiem porovnávať so zápasmi Slovana v KHL.

Tu už sa dostávam k organizačnej stránke. Tá bola, podľa odozvy, ktorú som zachytával, zvládnutá na výbornej úrovni. A bratislavský zimák poskytol fantastické prostredie na hranie. To sa s minuloročnou garážou v Taliansku nedalo porovnávať. Jedinou škrvnou bolo teplo v hale počas niektorých horúcich dní. Zdá sa, že náš zväz si to u svätého Petra nejako presr..., lebo pri posledných MEJ u nás v roku 2007 to bolo rovnako – vtedy padali historické teplotné rekordy.

V družstvách sme sa obracali s nádejou hlavne na naše kadetky. A či chceli alebo nie, na nich bol aj najväčší tlak. Aj tlak vlastných očakávaní, najmä po úspechoch počas sezóny. Krátko zhrnuté – rozdelil by som ich účinkovanie do troch fáz – veľmi dobre zvládnutá skupina, nezvládnutý osemfinálový zápas a následný útlm, nakoniec úľava a záchrana v elitnej skupine.

V skupine po počiatočnej troche nervozity dievčatá dosiahli plán skončiť na druhom mieste a postúpiť priamo do osemfinále. Vyhnúť sa baráži priamym postupom sa naposledy podarilo juniorom posilneným Wangom pred štyrmi rokmi. Teraz sa to podarilo kadetkám, čo dávalo dobré vyhliadky. Čakali sme na súperky. Los nám bol nepriaznivo naklonený a prisúdil nám asi najmenej želaného súpera – Chorvátky. Silné družstvo, s hráčkami, ktoré vedeli byť nepríjemné a takticky vedeli zahrať aj na Kuki. Proste zápas kto z koho. Jeden z mála zápasov, ktoré som videl celé – a môj pohľad bol, že naše dievčatá po prvej nešťastnej prehre Emky Labošovej (niekoľko nevyužitých setbalov, ktoré zlomili zápas na druhú stranu)príliš rýchlo stratili vieru a vnútornú silu.
Už počas druhej dvojhry (Kuki) bolo vidieť aj na lavičke sklesnuté tváre a nesprávnu náladu. Z dievčat doslova svietilo, že zápas v hlavách prehrali. U Kuki sa zápas začal vrcholne smolne – najtesnejšia prehra v prvom sete (pri nevyužitom vlastnom setbale) po tom, ako počas setu dostala päť prasiatok. Optimista by si mohol povedať, že prehral tesne a v ďalšej časti zápasu ich už súperka toľko dať nemôže. Kuki však spanikárila, upadla do negatívnych emócií a bolo zle. Napriek tomu ma zaujal opäť jeden z jej super momentov - po ľahko prehratom druhom sete prehrávala aj v treťom o dve-tri lopty a keď sa už zdalo, že je koniec, zrazu otočila raketu sendvičom na forhend a odohrala dve-tri víťazné lopty takto. Súperku tak vyviedla z konceptu, že tá set prehrala. Nanešťastie však, Kuki tento moment nedokázala využiť (a v tomto momente by bila potrebovala veľkú podporu lavičky) a štvrtý set bol obrazom predchádzajúcich. A vo štvorhre aj Natália Grigelová, ktorá snáď jediná držala náladu a bojovnú zástavu tímu, po výbornom začiatku postupne upadala s Kuki a nepodarilo sa jej byť tou, ktorá by priniesla potrebnú zmenu. Nevydarený najdôležitejší zápas. Chorvátky ukázali presne to, čo chýbalo našim – bojovný, tímový výkon a odolnosť v ťažkých situáciách. Táto prehra priniesla ďalší útlm a prehru. Tréner však zareagoval správne, priniesol do tímu potrebnú zmenu a dievčatá sa po záchrane v elitnej kategórii pre budúcu sezónu mohli uvoľniť a naladiť na súťaže jednotlivcov.

Protipólom kadetiek boli juniori. Družstvo, ktoré všetci okolo zatracovali. Vlastný tréner sa vyjadril, že keby bolo na ňom, ani jedného z nich na MEJ nezoberie. Toto družstvo sa dokázalo zomknúť, ukázať obrovskú bojovnosť a išlo si za svojimi túžbami bez ohľadu na to, čo sa predtým okolo neho dialo. Chlapci tým ukázali obrovskú vnútornú silu. Hovorí sa, že čo ťa nezabije, ťa posilní. Už druhý rok som si to hovoril a dúfal, že to tak bude. Čiastočne to tak je, ale nie celkom – viacerí nezainteresovaní sledujúc výkony chlapcov konštatovali, že rozdiel oproti súperom je v sebavedomí. A mnohé nevyužité šance (setboly, mečboly, vedenie 9:6 v piatom sete, vedenie 2:0 na sety, atď.) to potvrdzujú. Ale kde môžete mať sebavedomie, ak celý rok počúvate od vlastného trénera, že neviete hrať a ste slabí (od určitého momentu bolo veľmi moderné slovo „vyhorení“) ? Už v mojom komentári k French Open som písal, že chlapci hrať vedia, len potrebujú silnejšie sebavedomie a veriť v svoje schopnosti. Avšak Robo Valúch miesto toho, aby im ho pomáhal budovať, im ho celú sezónu nahlodával, až do momentu, keď boli chlapci totálne demotivovaní a nemali vôbec chuť za reprezentáciu. Dehonestácia, ktorú museli znášať, dohnala až nás rodičov k intervencii. A hoci sa potom pred MEJ situácia trochu ukľudnila, chlapci mali v trénera nulovú dôveru. V tejto situácii dosiahnuté 9.miesto je fantastickým výsledkom. Tento tím, ktorý „na MEJ ani nemal ísť“, dosiahol (vyrovnal) najlepšie umiestnenie nášho tímu za posledných päť rokov, t.j. v ére post-Balážovej. A pozrel som trochu do archívov – je to súčasne najlepšie umiestnenie vo svojej kategórii (chlapci juniori) od roku 2003.

Bolo by chybou toto umiestnenie preceňovať, od medaily mali chalani ďaleko. Ale ukázali, ako je treba zomknúť sa a spoločne bojovať, pozitívne sa poblázniť. A hoci tam nebol taký silný zážitok ako vlani, keď sme mali na lopatkách neskorších majstrov Francúzov, dôležité bolo, že dokázali všetci svoje role zvládnuť tak, ako bolo treba. A tak to na najdôležitejšom turnaji má byť. Snáď až na slabší zápas v 16-ke proti Slovincom (rovnako ako kadetky, osemfinále nezvládli). A ešte raz – mať silnejšie sebavedomie a vieru v svoje schopnosti, mohlo to byť snáď ešte lepšie. Nech im to je povzbudením do ďalších rokov. A snáď ukázali cestu aj ďalším, čo prídu. Aby to 9. miesto nebolo najlepším umiestnením na dlhý čas.

A ešte na margo trénera – už viackrát sa ukázalo, že vybrať za trénera rodiča niektorého hráča nie je najlepšia voľba. Ale my sme opäť do tej rieky vstúpili. Navyše, Robo Valúch ako tréner doteraz vychoval až dvoch hráčov – svojich synov. V kluboch, v ktorých pôsobili, ostatné deti skôr išli do úzadia . A toto isté robil počas dvoch rokov aj pri reprezentácii. A ešte aj tento rok, hoci Sašo už nebol junior, neustále riešil, ako chlapci na neho nemajú, a neustále o inom netočil. Výroky typu „Sašo si s nimi nezahrá a už s nimi nechce trénovať“ mali chlapci na tanieri neraz (hoci niektorí sú v tréningu určite usilovnejší ). Priznám sa, že nerozumiem prečo, či to bol cieľ alebo len jeho samoľúbosť, ale gro svojej roboty tento rok sústredil do zhadzovania úrovne svojich zverencov. Zažil som už trénerov, ktorí nemali o svoju prácu záujem a dávali to bez problémov najavo. A dokonca ani nemusíme ísť veľmi do minulosti. Ale toto bolo niečo jedinečné – tréner, ktorý škodí vlastným zverencom. Mohol by som toho popísať za tie dva roky viac, ale toto má byť súhrn k MEJ. Nič to, už je to za nami. Zainteresovaní vedia, že tento výber trénera bolo politické rozhodnutie. Len tomuto zväzu nikdy neodpustím jednu vec, že toto urobili môjmu synovi v posledných dvoch rokoch juniorskej kategórie. Na tieto sa najviac tešil a mal na ne aj celkom dobre nabehnuté (v čase, keď nastúpil nový repre tréner, bol z našich najviac stúpajúcim hráčom v rebríčku). A uvidíme, či to zväz ešte v budúcnosti zopakuje, najbližšia príležitosť bude už teraz v septembri pri výberoch nových trénerov.

Mrzí ma, že som prakticky nevidel hrať kadetov. Videl som len záver rozohujúceho zápasu v baráži, ktorý chlapci bohužiaľ nezvládli. Možno škoda nepríjemného losu - Maďari sú pre nás vždy nepríjemní. Aj keď s týmito sa dalo. A potom už neostávalo nič, len bojovať znova o najlepšie 17.miesto a aspoň postup do eltinej skupiny. Tam im zas nevyšiel rozhodujúci zápas. Škoda, títo chlapci počas roka ukazovali dobré momenty a určite mali na viac. Ale MEJ je iné.

Juniorky som nevidel prakticky vôbec. Zaujal ma ale moment už pred MEJ – angažovanie Valentíny ako trénerky miesto Milana Grmana. Pozitívne. Myslím, že to mohlo prísť aj skôr, už ich nestihla až natoľko ovplyvniť. Dievčatá som videl hrať minimálne, nechcem hodnotiť len podľa výsledku, ktorý bol pod moje očakávania. S pohľadom do novej sezóny budem zvedavý, ako zvýši konkurenciu v kategórii prechod bývalých kadetiek medzi juniorky a ako sa s nimi dokážu staršie kočky popasovať. Ten boj o miesta by mohol posúvať všetky vpred.

Späť na stoly - v individuálnych súťažiach ukázali kadetky, že ich medailové sny neboli náhodné. Dve štvrťfinálové umiestnenia, tak blízko k medaile sme už dávno neboli. Ale ako sa hovorí - tak blízko a tak ďaleko. Vo štvorhre hrali Nika Púchovanová s Emkou Labošovou skutočne výborný pingpong. Moderný, útočný, podložený dobrým pohybom. Po skvelom víťazstve 3:0 nad 2. nasadenými Švédkami sa dostali do štvrťfinále. Tam mali asi sto setbalov, mohli vyhrať 3-0 na sety, ale bola z toho prehra 3-1. Tri sety boli lepšími hráčkami, ale keď nevyužiješ ani vedenie 10:5... A zas to bolo s nešťastnými Chorvátkami. Tie nakoniec celý turnaj vyhrali. Ešte raz – dievčatá predvádzali skutočne dobrú hru, bola radosť sa na to pozerať. Malé detaily rozhodli, že odišli bez medaily. Najmä viac odvahy a drzosti v koncovke. Keď sa situácia komplikovala, ani jedna nebola schopná zobrať zápas do svojich rúk. Chorvátky keď dostali šancu, už ju nepustili. Ale práve tieto detaily robia rozdiely.

Táňa Kukuľková sa v dvojhre dostala do svojho správneho rytmu. Veľké pozitívum – dokázala po družstvách hodiť neúspech za hlavu a hrať „nový turnaj“. A svoj výkon stupňovala až do osemfinále, kde predviedla najlepší výkon proti veľmi kvalitnej Francúzke. Tu bolo vidieť, ako sa cítila v zápase v pohode a súperku tradične doslova rozobrala. A navyše – bolo vidieť, čo dokázala počas sezóny zlepšiť. Bola tam aktívna hra, sama hrala útočne, keď bolo treba, zatopspinovala a vytvárala neustály tlak. Súperka sa postupne doslova vytrácala. Po výbornom výkone v osemfinále mala ťažký oriešok. Bolo treba zopakovať výkon, ešte ho zvýšiť. To sa jej však nepodarilo. Nasadená jednotka Ruska Taljaková dobre zvládla tlak a po prvom prehratom sete začala hrať takticky oveľa lepšie a tu bolo treba zo strany Táne niečo zmeniť. Tam sa ukázalo, že pod väčším tlakom ešte nevie vždy tieto veci ukázať – napr. sama zaútočila snáď dvakrát za celý zápas, opäť bola príliš mäkká a čakala len na chybu súperky. Tieto veci výborne ukázala proti Francúzke, tam však bola vo veľkej pohode a tá si nechala diktovať tempo hry. Toto sa musí Kuki naučiť aj v zápasoch, kde je sama pod tlakom, kde si súperka jej štýl nenechá vnútiť. Práve tam musí vedieť ukázať širší arzenál svojich možností.

Na dokreslenie kvalitného výkonu kadetiek – ďalší pár Kuki-Natália Grigelová bol vo štvorhre v 16-ke, kde prehrali na 10 v piatom sete (mohli sme mať dva páry vo štvrťfinále) a v dvojhre boli Nika s Emkou obidve v 32-ke, pričom Emka mala blízko k postupu do 16-ky, keď prehrala so silnou Rumunkou Dragoman 4:3 na sety. Kadetky podľa očakávania boli našou najsilnejšou kategóriou. Ich tréner Dalibor Jahoda mohol byť spokojnejší, keď dievčatá v individuálnych súťažiach nadviazali na dobrú prácu počas celej sezóny.

Ďalší našimi v dvojhre v 32-ke boli Števo Peko a Samo Kalužný. Hoci Samo mal bližšie k postupu, ostanem v Trnave. Števo mi dúfam prepáči, ale o jeho súbojoch nemôžem napísať nič, v dvojhre som ho nevidel. Ale musím povedať jedno k jeho sezóne – vidieť veľký kus roboty, ktorý tento rok urobil, rovnako ako Kuki. Tu je vidieť plody spolupráce Trnavy a Nitry (nové impulzy, ktoré priniesli Roman Grigel a Jaro Miko sú správnym smerom), a tiež fungujúcej spolupráce klubu a repre trénerov. Trnava je jasným príkladom, že len otvorenosť a spolupráca je ten správny smer, na MEJ mala v popredí tento rok až dvoch hráčov.

Samo ostal druhý rok po sebe tesne pred bránami 16-ky. Tentokrát k nej mal ešte bližšie ako minulý rok – stačila jedna loptička. Na zápas nastupoval v opačnej situácii ako minulý rok – vtedy bol favorit po jasnej výhre nad svojim súperom 3-0 v družstvách. Tento rok so Slovincom Kozulom v družstvách dostal riadny nárez. Bol to masaker, jeho jediné vyložene zlé vystúpenie v družstvách. V jednotlivcoch ho kaučoval Oto Mackovič (Oto, ešte raz díky) a na Samkovi to bolo vidieť. Výborný a sebavedomý výkon proti vyššie nasadenému Belgičanovi o kolo skôr ho motivoval aj proti Kozulovi. Oto stanovil správnu taktiku a Samo tak skvele postupne rozobral Slovinca až do stavu 3-0 na sety. Ten sa však zázračne otriasol. Naopak, Samo prestal dodržiavať taktiku a zápas sa začal otáčať. Zápas mohol byť presným zrkadlovým obrazom toho minuloročného (2:4), keby bol Samko využil mečbal za stavu 3-2 na sety. Tam už ho mal. Roztrasený Slovinec zahral katastrofálny servis. Avšak tak zlý sevis Samo nečakal a miesto zakončenia zahral ešte horší príjem. V siedmom sete ešte vedenie 7-4, avšak už ani bod k tomu. Ako som písal hore – tak blízko a tak ďaleko.

A čo na záver ? Zamrzeli ma dve veci – prvá pred majstrovstvami a druhá po nich. Pred MEJ sa objavilo viac príspevkov o MEJ v médiách. Výborná vec, aktívne komunikovať, keby sme mohli byť v médiách čo najčastejšie. Len by bolo dobré si jasne pripraviť, čo chcem do médii povedať, aký chcem dať „message“. Viď článok na nasledujúcom linku :
http://agentury.sme.sk/c/7905450/treneri-sr-spokojni-s-pripravou-a-s-cielom-uspiet-na-me.html
Posolstvo, že keď som bol ja hráčom, z MEJ sme sa nevracali bez medaily je síce pekná prezentácia vlasntej minulosti, ale Mlan Grman akoby zabudol, že dnes je tréner a vysokopostavený funkcionár . A už nie sú podstatné jeho výsledky ako hráča, ale je spoluzodpovedný za výkonnosť našej mládeže (teda to, čo sám kritizuje). Lebo úroveň našich hráčov je obrazom systému, ktorý pre nich SSTZ vytvára.

Tá druhá ma mrzí viac – po skončení majstrovstiev hráčom nikto nepovedal ani „ďakujeme, hrali ste dobre“ (alebo „stálo to za h....“). Nkto takéto niečo voči celému tímu neurobil. Viem, že niektoré reprezentácie idú všetci spoločne na večeru. Malý náklad, ktorý môže urobiť veľké veci. Ale keby aj to nie, aspoň si zavolať tím a niečo im povedať nič nestojí. Niektorí tréneri si to individuálne s hráčmi možno prediskutovali, vrátane nejakých záverov pre ďalší tréning. Ale Samo zhrnutie s trénerom za tie roky pri reprezentácii nezažil ani raz. Teraz bol aspoň vďačný, že si s ním počas turnaja sadol Oto Mackovič a niektoré veci s nim prebral. Na to že končí juniorov a niečo také sa udialo po prvý raz, tak to bolo dosť neskoro. A to ešte to urobil tréner, ktorý nebol jeho.

Ale aby som skončil optimisticky – máme za sebou celkom vydarenú sezónu. U dospoelých zažiarila Eva Odorová na Európskych hrách, stabilne dobre hrala počas sezóny aj Baška Balážová, čo dáva dobrú perspektívu do blízkej budúcnosti družstvu žien. V mládeži sme dosiahli viacero kvalitných výsledkov, popredných umiestnení na Openoch a aj výkony na MEJ by som označil za mierny nadpriemer. Dáva to určitú perspektívu do budúcnosti. Ale iba za podmienky, že nebudeme veci nechávať v zabehaných koľajách a budeme sa snažiť meniť prístup a zlepšovať (to zatiaľ vidieť minimálne). Kľúčový bude výber nových repre trénerov mládeže. Som zvedavý, čo nám prinesie.

A ešte by som bol zabudol jeden palec hore, dopĺňam - letné aktivity organizované Marcelom Rábarom. Je vynikajúce, že 19-ročný chalan príde s myšlienkou, spropaguje ju a aj sám zrealizuje. A dokázať dať dohromady slušný počet nadšencov a vytvoriť zaujímavé (a zábavné) podujatie si vyžaduje guráž aj talent. Aj keď správy mám len sprostredkovane - Marcel, veľká pochvala. Ak bude ďalší ročník, hlásim sa už teraz (minimálne variť guláš).

Prajem všetkým úspešnú novú sezónu a veľa zábavy
Braňo (01.09.2015 21:22)
outline Pohľad na mesiace máj a jún

Opäť raz mi jeden mesiac vypadol, jednoducho som sa k tomu nedostal. A pritom máj bol mesiac, kedy sa toho udialo veľa, či už na domácej alebo medzinárodnej scéne. A osobne mi priniesol aj dosť radosti. Tak teraz za dva mesiace, na niektoré udalosti sa už pomaly aj zabudlo. Napríklad, kto sa ešte dnes vracia k majstrovstvám sveta. Možno akurát tie krajiny, ktoré robia detailný rozbor sezóny, vyhodnotenie cieľov a stanovenie nových na nasledujúcu sezónu.

TOP
MS dospelých
Pravdupovediac, pred majstrovstvami sveta v Číne som nemal nijaké extra veľké očakávania. Nadvláda Číny už nudí a časový posun slabšie umožňuje sledovať jednotlivé zápasy cez tv. Nakoniec však mi práve časový posun umožnil sledovať aspoň časť diania. V máji už svitá dosť skoro a čo budete robiť, keď sa zobudíte už okolo piatej ? Tak som si vychutnával pingpong. A prenosy z ôsmich stolov z jedného turnaja – to ešte nikto doteraz neurobil. Proste, v Číne sa všetko robí v o niečo väčších rozmeroch.
Nakoniec musím povedať, že majstrovstvá boli fantastické. Kto ich nesledoval, odporúčam vyhladať si v archíve. Už od osemfinále nájdete fantastické zápasy. A zápasy od štvrťfinále by sa mali analyzovať a učiť na trénerských kurzoch a školách. Tu sa naplno ukázalo, v čom Čína odbehla celý svet (s výnimkou pár jednotlivcov, ktorí ich dokážu potrápiť – napríklad Bollov zápas s Fan Zhe Dongom bolo veľké divadlo, v ktorom mohol rovnako vyhrať). Niektoré moje pozorovania :
- minimum pasívnych úderov, keďže už od príjmu začínajú kvalitným otvorením. Toto je úžasne vidieť u Fan Zhe Donga, ktorý rozohráva všetky servisy kvalitným backhandovým úderom a vytvára si tlak. Toto je element, ktorý ho už dnes, v juniorskom veku (?), radí do absolútnej špičky, a do role očakávaného budúceho kráľa. Urobil som si štatistiku zo semifinálového zápasu Fan Zhe Donga proti svetovej jednotke a neskoršiemu novému majstrovi sveta. Jeho počet pasívnych príjmov v jednotlivých setoch bol 1,3,2,4,2 (a rovnaké počty mal v zápase proti Timovi Bollovi s ľavíckym servisom). U Ma Longa to bolo v priemere 3-4 na set. Ale ak prišiel pasívny príjem, väčšinou servujúci hráč okamžite začínal útokom. Za celý zápas boli iba dve loptičky, kde hráči pinkli spolu trikrát a žiadna, kde by to bolo viac.
- backhand sa nehrá priamo kontrou alebo klasickým blokom, dnes už každý úder, aj vo výmenách, je hraný zápästím zhora nad loptou, čiže s hornou rotáciou.
- tvrdé výmeny v blízkej a (najmä) strednej zóne od stola, v ktorých sa hrá kto z koho – obidve strany sa snažia pretlačiť druhého. Ak hráč je nútený zahrať blok, aj ten je aktívny so snahou dostať súpera späť pod tlak a v nasledujúcom údere zahrať prechod a prebrať iniciatívu alebo dostať sa späť do výmeny.
- práca nôh a stabilita postavenia je kľúč pri týchto rýchlych a tvrdých výmenách. Ak chcete totiž zahrať kvalitný a tvrdý úder, musíte naň byť riadne postavený. To znamená rýchlo sa presunúť na miesto, z ktorého pôjde môj úder, stihnúť zastabilizovať postavenie ešte pred úderom a následne správna práca a využitie pohybu tela na efektívny úder. Keď sa pozriete na Číňanov, prakticky nenájdete úder, pri ktorom by neboli v správnom postavení a pozícii. Kým sa im v tomto „atletizme“ nikto nevyrovná, budú vládnuť svetu.
A dôkaz ? Pozrite si najkrajšiu loptičku z finále, ktorá bola označená za výmenu storočia. Táto mala skutočne všetko.

Z pohľadu našich snáď jediný postreh – nevedel som, či moje srdce obranára má plakať alebo tešiť sa, ale polovica nášho tímu (Ľubo, Baška, Eva) vypadla s obranármi. Pritom minimálne Ľubo a Baška sú hráči, ktorí na obranu hrať vedia. Ale moderní obranári sú už iní hráči, ako v minulosti. A keď špičkových obranárov nedostanete pod tlak na obranu, nemáte vôbec šancu. Ak sa vám to podarí, ešte stále dokážu reagovať vďaka zapojeniu výborného útoku. Tu mám pocit, že vôbec nevyužívame potenciál, že máme jedného takého v reprezentácii. A to isté sa týka mládežníckych družstiev, ktokoľvek z mladých narazí na obranára, má problém (a rátam tu aj post-juniorov).


Európske hry

Druhým top podujatím boli júnové európske hry v Baku. Všetci určite sledovali fantastický úspech Evy Odorovej. Už dávno sme všetci tak nežili s našou hráčkou (hráčom) a nefandili k úspechu. Konečne znova niekto dokázal bojovať o medaily na významnom podujatí. A pritom s ňou nikto nepočítal. Eva však ukázala ako sa má bojovať na najvýznamnejších podujatiach. Tak ako to má byť – podala najlepší výkon, keď to bolo treba. Nebyť zranenia, verím, že by zápas o bronz bola zvládla. Škoda, v tomto zápase Eve chýbalo trochu viac odvahy a sebavedomia, ale to mohlo súvisieť aj s tým, ako sa cítila.Tu sa mi potvrdilo to, čo som už dávno v mojich komentároch vyslovil – večná škoda, že Eva v minulosti určité obdobie za reprezentáciu nehrala. Škoda pre ňu, aj pre celý slovenský pingpong. A to ešte medzitým aziatiek v európskych tímoch pribudlo. Dúfam, že jej ten výsledok dodá chuti a sebavedomia a ešte niečo významné uhrá. Len z hľadiska využitia jej skvelého výsledku pre populiarizáciu pingpongu sa trošku obávam, že štvrté miesto (a snáď jediné semifinálové umiestnenie počas roka, kde sa nedáva medaila) ostane trochu v zabudnutí. Veď kto dnes napríklad vie, že Maruška Hrachová bola štvrtá na olympiáde ? Vo verejnosti ostanú na nešťastie zapísané len medaily. Na zväze by mali porozmýšľať, ako využiť toto umiestnenie aspoň v rámci stolnotenisových kruhov ako vzor pre našu mládež.


Medzinárodná agenda (tu som sa inšpiroval správami z VV :-) )

Croatia Open (Challenger Series)
Účasť (ako rodič a tréner) na Croatia Open bola pre mňa opäť príjemnou zmenou. Tento rok sa to podarilo zladiť so Slovak junior Open vďaka začiatku o jeden deň skôr, takže Samo stihol v jednom týždni dva turnaje. Neviem však, čo by bolo, keby v Chorvátsku postúpil ďalej, to by mal asi problém... A ešte navyše – keď som ho prihlasoval, neuvedomil som si, že to je zrovna akademický týždeň pred maturitami. Takže ideálna príprava na maturity – v poslednom týždni 6 dní na turnajoch. Našťastie to v pohode zvládol, len sa musel začať pripravovať skôr.
Keď som s trénerom hovoril o jeho štarte v Chorvátsku, dostal som otázku, načo je dobré ísť tam na výlet. Myslím, že turnaj splnil svoj účel – prvé výhry v mužoch sú vždy dobré, každá výhra na takomto turnaji prinesie dobré body do rebríčka a každý zápas je ťažký, takže hráč, ak k nemu pristúpi s vervou a odolnosťou, môže sa veľa naučiť. Samo to využil po všetkých týchto stránkach. Jedna výhra v skupine mužov a najmä jeho zápas s Rumunom Szocsom (pred pár rokmi špičkový európsky junior) boli veľmi dobré. A v zápase s Rumunom skutočne výborný výkon, kde bol minimálne vyrovnaný vo výmenách a len nevyužité koncovky ho pripravili o lepší výsledok. Ale bol to zápas, ktorý môže dodať sebavedomie a vieru, že vie poraziť aj kvalitných hráčov.
Na turnaji sa zišla za nás príma partia – Evka Jurková ,Erik Illáš, Samo Novota, Sašo Valúch a môj Samo. Obdivujem Erika, že má stále chuť na medzinárodnú konfrontáciu, veď v reprezentácii už dávno nemá zelenú. Bolo na ňom vidieť, že už dlhšiu dobu nehral ťažké zápasy, potreboval by hrať takýto turnaj častejšie. To však platí najmä pre mladých – táto úroveň challengerových openov je pre nich veľmi dobrá, mali by štartovať čo najčastejšie. A Croatia open je veľmi príjemný turnaj, kde sa určite oplatí ísť. Navyše je veľmi blízko. Preto stále nerozumiem tej kalendárovej kolízii (ktorá v minulosti nebola), ukracuje sa tým aj náš juniorský open, keďže niektorí zahraniční juniori (hlavne tí lepší) zamieria do Zahrebu.
Slovak Junior Open
Tento rok sa mi zdal turnaj znova slabšie obsadený. Ak to takto pôjde, jeho úroveň pôjde výrazne dole, nakoľko si získa povesť slabo obsadeného turnaja. Ešteže ho zachraňujú ázijskí hráči, pre ktorých je to vhodné spojenie s nasledujúcim poľským openom, takže môžu urobiť jeden trip do Európy. Ale európska účasť bola slabá. Možno by bolo cestou založiť atraktivitu na spojení s Poľskom, ale chcelo by to niečo urobiť na prilákanie viac družstiev na „dvojitý“ štart.
Čo sa týka našich, za zmienku stoja asi len účasť kadetiek v semifinále družstiev a štvrťfinálová účasť Tibora Špánika s Kopim vo štvorhre po krásnom víťazstve nad ázijským párom. V dvojhrách chlapcov sa podarilo postúpiť iba Samovi a Števovi Pekovi. U Števa škoda nevyužitej šance ísť ďalej. Po výborne zvládnutej skupine mal dobrý los, taliansky súper bol zdolateľný. Tu však Števo akoby bol šancou príliš zviazaný a keď sa nedarilo, začal navyše upadať do negativity. Samo mal ťažšieho súpera – neskoršieho suverénneho víťaza celého turnaja a odohral s ním dobrý zápas, aj keď treba priznať, že kórejec bol o niečo lepší. Keby bol Samo hral podobne v skupine (s neskorším finalistom z Japonska), verím, že tam by bol úspešný a mal by iné vylosovanie. Ale tam sa mu taký odvážny a sebavedomý výkon nepodarilo ukázať.


Naša mládež

Medzičasom prebehli majstrovstvá Slovenska vo všetkých mládežníckych kategóriách. Myslím, že sa potvrdilo to, čo sledujeme už viac rokov – kým v mladších vekových kategóriách je ešte široký okruh hráčov a vždy sa udejú rózne prekvapenia, v starších žiakoch a junioroch sa už vždy vyprofiluje štvorica-pätica hráčov, ktorá má odstup od zvyšku. Taká limitovaná konkurencia nie je dobrá pre ďalší rozvoj, potrebovali by sme oveľa širšiu špičku. Myslím, že to súvisí s tým, že neexistuje žiadny organizovaný systém rozvoja, ktorý by zachytil širší počet talentovaných hráčov od najmenších rokov (vrátane zlepšovania ich tréningu v kluboch) a veľká časť potom nie je podchytená a v určitom momente ostávy vo vývoji stáť. Už som viackrát v komentároch poukazoval na český program olympijských nádejí, ktorý podľa môjho názoru musí skôr či neskôr začať nosiť ovocie.

Ďalší postreh – pozeral som pomerne dosť zápasov z majstrovstiev mladších žiakov vďaka vynikajúcemu pokrytiu live prenosmi (tu patrí veľká chvála organizátorom). Príjemne som bol prekvapený úderovým repertoárom mladých hráčov (u chlapcov aj dievčat). Viedieť, že sa s loptičkou vedia pekne pohrať a nektorí majú skutočne dobrú ruku. Ale bol som u väčšiny sklamaný pohybom nôh. Ak ich pohybovo porovnám napríklad so Sašom Valúchom, Ingom Péterom alebo mojim Samom v ich veku, tak rozdiel sa mi zdá veľký. Keď sa pozriem po rokoch na túto generáciu hráčov (ktorú som mal možnosť sledovať od malička), ako postupne rástli, kto sa presadil aspoň v rámci slovenských mužských súťaží, tak sú to len tí, ktorí mali najlepší pohyb nôh (nie nevyhnutne najlepšiu ruku) – Pavolka, Rezetka, Valúch, Péter, Kalužný. A to už vôbec nehovorím o presadení sa na medzinárodnej úrovni, kde samozrejme prichádzajú ešte mnohé ďalšie elementy. Keď sa vrátim späť k tým novým nádejám, ktoré začínajú vychádzať – pozoroval som tie typické neduhy ako státie na vystretých nohách alebo na pätách, padanie pri loptách idúcich hlbšie do forhendu, pomalé otáčanie sa na mieste pri loptách na stred, atď. Moja skúsenosť je, že hra rukou sa dá naučiť aj v neskoršom veku, ale s nohami sa nesmú robiť kompromisy, to sa už neskôr dobieha oveľa ťažšie (a väčšinou sa to už nedá). A tí, ktorí to nezvládnu, potom v staršom veku, keď je hra rýchlejšia a aj súperi dokážu lepšie čítať a využiť nedostatky, majú už oveľa menšiu šancu presadiť sa. Použil som na to príklad mladších žiakov (lebo tých som tentokrát sledoval najpodrobnejšie), ale toto je u nás širším problémom.

Osobne som bol zainteresovaný v juniorských majstrovstvách – ako otec (Samo) i tréner (plus Adam Brat). Tak pár slov bližšie k týmto. Ako tréner som odchádzal spokojný – „moji“ chlapci získali zlato a bronz. A dovolím si tvrdiť, že nebyť ich vzájomného zápasu v semifinále, bolo by to ešte lepšie. Každý z nich však musel prejsť kritickými situáciami, to však býva takmer na každom turnaji. U Samka to bol infarktový zápas proti výborne hrajúcemu Davidovi Jakubcovi vo štvrťfinále. Nikdy s nim nemal problémy, lebo vedel, kde má citlivé miesta a David sa zvykol pomerne rýchlo zlomiť a odovzdať. Tentokrát to však bolo inak. Samo začal veľmi sústredene a viedol 3:0 na sety. Nepodcenil ďalej, ale prišlo úplne nepatrné poľavenie, akoby už mal nejako vyhrať – prestal využívať fungujúcu taktiku a byť dôsledný. A tým, že David nepoľavil, vyhral nasledujúci set a začal hrať skutočne skvele. Zrazu vyhral ďalšie dva v koncovke a za stavu 3:3 sa hralo odznova. Po dobrom začiatku a vedení 4:1 som za stavu 4:4 musel brať time out. Dosť neúspešný – o chvíľú bolo 9:4 pre Davida. Takýto stav v siedmom sete štvrťfinále M-SR, ktoré chcete vyhrať, proti skvele hrajúcemu súperovi, to už môže byť dôvod na paniku. Čo však slúži Samovi ku cti – nespanikáril, práve naopak – zmobilizoval sily a vôľu a zápas, pri odvrátených troch mečboloch, otočil. Potom už nestálo nič v ceste za titulom. Kľúčom k úspechu bolo však to, že počas celého turnaja neprejavil jediný moment negativity, celý čas dokázal byť až obdivuhodne sústredený na cieľ a pozitívne naladený.
U Adama bol kritický moment proti ďalšiemu Davidovi – Wiltschkovi. A ako obyčajne u Adama – jeho úspech závisí predovšetkým od sebaovládania. To bolo v tomto zápase ako na kolíske, jeden set dobre, výhra. Ďalší set, kedy by mohol byť pokojný, príde klik v hlave a zrazu je iný človek. Našťastie sa postupne učí takéto situácie zvládať, aj keď zatiaľ len na podnet zvonku (ťažká úloha pre trénera). Ešte stále ale chýba vedieť sa správne naladiť už pred zápasom a uvedomiť si sám, pokiaľ počas zápasu začnem reagovať nesprávne (negatívne). Nakoniec to zvládol aj proti Davidovi aj vo štvrťfinále proti Andrejovi Kaššayovi. A verím, že keby bolo opačné vylosovanie v semifinále, dostal by sa ešte ďalej, lebo hral ozaj dobre.
A kto ma najviac zaujal okrem medailistov (a nech mi prepáčia tí, ktorí zahrali svoje štandardné výkony, aj keď dobré) ? Už som to viacmenej napísal – obaja Davidovia odohrali výborný turnaj. Pozoroval som ich vo všetkých zápasoch, ich hra bola skutočne výborná. A obaja boli vyradení len po veľkom boji (a David Jakubec aj veľkom zaváhaní, kedy za stavu 9:4 už prestal byť agresívny a podvedome ubral s tej primeranej dávky rizika, ktorá dovtedy v jeho hre bola). U oboch bola hra založená na výbornom pohybe (áno, aj u Davida Jakubca). David Jakubec (veľký  ) stíhal nohami na obidve strany (dokonca aj na strede) a vďaka tomu dokázal ťažiť z výbornej ruky a tvrdých úderov z oboch strán. Druhý David (malý  ) je veľmi rýchly na nohách, najmä pri obiehaní forhendom do bekhendu. Tentokrát bol však výborný aj jeho forhend z forhendovej strany stola, kde niekedy býval neskoro. Na väčšie presadenie sa potrebuje nevyhnutne zlepšiť bekhend, aby si mohol vybrať, či chce hrať bekhendom alebo obehnúť a využiť svoj silný forhend. A ešte jeden hráč, ktorý síce ani nepostúpil zo skupiny, ale to sa od neho ani neočakávalo – Samko Fečo. Osobne som mal prvý raz možnosť sa na neho bližšie zamerať – ten chlapec má iskru. Páčila sa mi jeho super koncentrácia, dokonca už pri rozohrávaní. A obrovská miera nezlomnosti, ktorú ukázal proti súperom niekedy až o štyri roky starším. Jedine to umožní odolávať lepším hráčom. A jedine tak sa dá zlepšovať. A tento chlapec to na juniorských M SR ukázal. Síce ešte poprehrával, ale všetko po boji. Ak v tomto vydrží, môže to niekde dotiahnuť. Škoda len, že je už prvý rok starší žiak a ešte nemal možnosť odohrať viac medzinárodných turnajov. My začíname s hráčmi pracovať, keď sa dostanú do reprezentácie (medzi 3-4 najlepších). Ale to je dosť neskoro – inde sa pracuje už s budúcimi reprezentantmi. Tento chlapec bude nabudúci rok jednička-dvojka u nás, budú sa od neho očakávať výsledky a doteraz poriadne šancu nedostal (jedna účasť na slovenskom Cadet open sa nedá počítať). Ešteže aspoň Oto Mackovič ho začal brať na sústredenia a pracovať s ním, predtým nebývalo ani to. V iných krajinách (hovorím aspoň podľa tých, ktoré poznám veľmi dobre – CR, AT, F) by už pri jeho kombinácii hra+povaha bol podchytený a podporovaný.

Ešte trochu štatistiky :
- vo všetkých kategóriách, okrem starších žiakov vyhrali majstrovstvá víťazi slovenského pohára. Aj to potvrdzuje pomerne úzku špičku. A perlička - u juniorov mali Samo a Kuki presne rovnaké umiestnenia v bodovaní slovenského pohára (aj rovnaký priebeh) a na majstrovstvách Slovenska. A to Kuki dokázala vyčnievať v juniorkách ešte ako kadetka.
- osem titulov v dvojhre si rozdelilo päť regiónov. Najúspešnejší bol žilinský, kde to boli tri tituly do troch rôznych klubov. Najúspešnejší klub je Viktória Trnava s dvomi titulmi (tu je nutné spomunúť aj spoluprácu medzi Tranvou a Nitrou, ktorá viditeľne herne prospieva)
- medaily v dvojhrách išli do šiestich regiónov, nezadarilo sa len trenčianskemu a banskobystrickému. Najúspešnejší bol košický s deviatimi medailami rozdelenými pre štyri kluby (ktoré však v niektorých prípadoch úzko spolupracujú). Zaujímavé je, že trnavský región bol úspešný, čo sa týka počtu medailí (5), ale všetky získal iba jediný klub. Viktoŕia Trnava sa takto stala najúspešnejším klubom v počte medailí v dvojhre na M SR mládežníckych kategórií. Na opačnom póle v počte klubov, ktoré si podelili medaily bol žilinský región – tam sa na siedmich medailách v dvojhre podieľalo až päť klubov.

Tohtoročná sezóna sa už takmer končí, už zostáva len jej vrchol – majstrovstvá Európy juniorov a kadetov budú opäť po niekoľkých rokoch v Bratislave. Už od tohto piatku. Držte našim mladým nádejám palce a príďte ich povzdbudiť. Určite uvidíte množstvo krásnych zápasov a niektoré budúce (minimálne) európske pingpongové hviezdy. A našim talentom prajem, aby odchádzali z turnaja s ešte väčšou radosťou, ako naň idú. Nech sa ich ambície a tajné sny naplnia. Ja o tom možno niečo napíšem 

Pekný deň všetkým
Braňo (06.07.2015 11:50)
outline Môj pohľad na mesiac apríl

TOP

Hoci bolo aprílové dianie veľmi zaujímavé, nejako ubehlo do minulosti a už akoby upadlo do zabudnutia. Jednak zapadlo v tieni majstrovstiev sveta (ktoré vlastne začínali tiež v apríli), jednak po najdôležitejšej aprílovej udalosti, finále extraligy mužov a žien, bolo veľmi málo diskusie. Pre mňa na prekvapenie, lebo sa udiali výnimočné veci. A mužské finále bolo aj výnimočne dramatické.
Výsledok je tiež nevídaný – slovenskému stolnému tenisu kraľujú dvaja bratia zo Žitného ostrova. Vydranom aj Dunajskej Strede k úspechu ešte raz gratulujem.

U žien Dunajská Streda potvrdila suverenitu z celej sezóny a víťazstvo bolo viac-menej očakávané. Dve najlepšie Slovenky hrajúce doma (Vierka Majerčíková a Andrea Daubnerová, obidve donedávna reprezentantky a Vierka viacnásobná majsterka Slovenska v dvojhre), podporené jednou legionárkou, boli pre ostatné tímy prisilná konkurencia. ´Väčšina družstiev sa opiera o juniorky alebo kadetky. Napriek tomu, finálový zápas mal určitý náboj a Topoľčany kládli odpor. Najmä vďaka Alenke Frťalovej, ktorá dokázala, že stáe patrí k domácej špičke. Dvoma bodmi (vrátane výhry nad Daubnerovou) zápas zdramatizovala a nebyť zranenia Mirky Kršiakovej, mohlo to byť ešte zaujímavejšie. Ale Vierka na strane DS bola suverénna. A na dôkaz tých junioriek a kadetiek – tretie miesto v lige nakoniec obsadila Trnava s vekovým priemerom asi 15 rokov (jedna juniorka, dve staršie a jedna mladšia žiačka).

Iné veci sa diali u mužov. Najprv v posledných zápasoch nadstavby Holič doslova vydrel potrebnú remízu na udržanie čela tabuľky. Ligové finále sa teda konalo na Záhorí a domáci mali byť favoritom. Navyše, k titulu v tomto prípade stačila remíza, čo je nezanedbateľné. Výsledky každý pozná, tak sa pozastavím len nad niektorými dôležitými momentmi.

Asi rozhodujúci vplyv malo oslabenie domáceho tímu. Tým nechcem znižovať výkon Vydrian. O udalostiach okolo zranenia Hanáka sa nepísalo takmer nič. Ale tak to má byť – nech ostane v klube, čo sa tam uvarí. Nepoznáme okolnosti, jedno však je isté – ak sa hráč zraní, za normálnych okolností bude na lavičke a urobí všetko, aby podporil svoj tím. Neviem, čo sa udialo, ale on v žiadnom prípade takto nepôsobil. Môžeme sa len dohadovať, či a čo sa udialo. Ak áno, skôr by som čakal, že nepríde na zápas vôbec. Ale to, ako on pôsobil na lavičke domácich, ovplyvňovalo vlastných spoluhráčov negatívne. Toto bol podraz voči hráčom, s ktorými dva roky pôsobil v tíme.

Vydrany mali prevahu nielen na stoloch, ale aj v hľadisku (početnú neviem, ale určite povzbudzovali výraznejšie). Napriek diskusiám o korektnosti prostredia pri zápasoch vo Vydranoch, fanúšikovské zázemie okolo nového majstra sa ukázalo byť pevnejšie (vernejšie). A takisto korektné.

V tieni súboja o titul zostal súboj o tretie miesto medzi Feromaxom a Čadcou. Je to škoda, lebo súboj mal náboj a bol tiež veľmi dramatický. Kľúčovou bola výhoda východiskovej tretej pozície Feromaxu, ale aj výborný výkon Inga Pétera aj Maťa Palčeka, ktorým nadviazali už na semifinálový proti Vydranom (vzdorovali aj Vydranom, len naše trojky Miša a mňa súboj nezastihol vo forme). Feromax tak po minuloročnom nováčikovskom piatom mieste tento rok poskočil na bronzový stupienok. Naznačili sme sľubnú sériu 5-3-... (hahaha, tak také ambície určite o rok nemáme).

A kto ma zaujal ?
Zolo Lelkeš pokojom a disciplínou, akým zvládol celé play-off. Myslím, že on bol tentoraz tým jazýčkom na váhach a pravým lídrom víťaza. A v asi rozhodujúcom súboji finále proti inak tiež výbornému Samovi Novotovi bol on tým uvoľnenejším a pokojnejším. Zolo bol v minulosti známy svojou nedisciplinovanosťou, ktorá mu často bránila ukázať svoj talent. Ale musím povedať, že v tomto smere som ho vo viacerých dôležitých zápasoch v posledných dvoch rokoch (M SR, liga), videl zmeneného. Aj vďaka tomu je dnes skutočnou domácou špičkou. Žeby dozrel ?
Keď ostanem u Vydrian – Maťo Grežo. Je neskutočné, aký má tento kolos pohyb. Netrúfam si hádať, koľko má Maťo kíl, ale mohli by ho ukazovať mnohým mladým hráčom, ako sa treba hýbať za stolom.
Mirek Zajíc – pri ťažkej situácii, v ktorej sa Holič ocitol, bol na ňom tlak, aby zabodoval (berúc do úvahy aj zdravotný stav Jara Truksu). Zvládol ho a predvidol výbornú hru. Až tak, že mohol byť hrdinom finále – dostal pod tlak Muska, ktorý bol dovtedy bez víťazstva (dve prehry proti Feromaxu v piatok a prehra v prvom zápase vo finále). A chýbal len posledný krôčik – premeniť mečbol. Bolo mi ho ľúto, ozaj by si to bol zaslúžil. Nepomohol ani výborný taktický výkon v poslednom zápase proti Maťovi Grežovi , keďže výhra sa už nerátala.
A ešte do vlastných radov – Ingo Péter. Play-off zvládol bravúrne. Proti Vydranom najprv po prvý raz porazil Muska a potom otáčal zápas so Zolom. Len pokazený kopec pri setbole na 2:2 mu v tom zamedzil. A v rozhodujúcom zápase o tretie miesto predviedol neskutočne bojovný výkon, čím ťahal vpred celé družstvo. Musím povedať, že keď som ho videl behať a povzbudzovať sa pri vedľajšom stole, pomáhalo to aj mne pri mojom kritickom zápase s Peťom Krkoškom. Ingo odohral výbornú sezónu a svoje zlepšenie korunoval tak, ako to má byť – v najdôležitejších zápasoch podal najlepšie výkony.

NAŠA ŠPIČKA
Tentokrát o „našom“ semifinále v českej extralige. Štyria Slováci v akcii, keď rátam aj Bai-a. Aj keď to už bolo asi jeho posledné vystúpenie ako Slováka. Nechajme sa prekvapiť. Hoci medzitým sa už dohralo aj finále, tento semifinálový zápas bol ozdobou tohto ročníka ligy. Nielen tým, že bolo superdramatické, ale aj výbornými zápasmi. Pre mňa boli ozdobou zápasy Ľuba Pišteja s Gavlasom. Pre vynikajúce výkony oboch. Ale predovšetkým ako ukážka obrovskej odolnosti na oboch stranách. Ani jeden sa nepodvolil a nedal loptu zadarmo. A Gavlasov výkon v prvých dvoch vzájomných zápasoch bol ukážkou ako odpovedať na fantastický nástup a hru súpera, ako ju postupne trochu otupiť a nájsť na ňu odpoveď. Takže oba zápasy nakoniec končili veľkým bojom o každú loptu, v ktorom rozhodli detaily. A vždy v prospech Gavlasa. Tu treba povedať, že u Ľuba trochu chýbal pokus niečo zmeniť, stále búšil rovnako (nerátam skvelé obranné zákroky, ktoré som mu chvíľami závidel). Tieto zápasy by som predpísal ako ”povinné čítanie” všetkým mladým aj budúcim reprezentantom.

NAŠI MLADÍ
Mal som to potešenie ísť s tímom juniorov na French Open. Vždy sa tam teším a nemohol som si to nechať ujsť ani tento rok. Pre tento turnaj som vždy ochotný brať si dovolenku. Jednak je to pre mňa návrat do Francúzska, jednak sa teším na prostredie a kuchyňu. A vždy je to príležitosť koučovať chlapcov na jednom z najlepšie obsadených turnajov.
Bolo to pre mňa skutočným osviežením. Bolo mi ľúto, že musím pre extraligové play-off naspäť pred súťažou družstiev. A čo povedať k chlapcom ? Dobre sa ich koučovalo. Odohrali dobré zápasy. Bol som príjemne prekvapený, ako počúvali a snažili sa realizovať, čo sme si povedali. Nevyhli sa zaváhaniam (jasné, inak by turnaj vyhrali). Tie však vyplývali hlavne z chýbajúceho sebavedomia, ktoré si museli postupne budovať. To sa prejavilo v rozhodujúcich momentoch. Ale celkovo bolo vidieť, že chlapci zo zápasu na zápas ožívali a lepšila sa hra. Postupne získavali istotu vo výmenách a robili správne veci. A boli aj poučenia – napr. Samo po zvládnutí kritického zápasu s Belgičanom, s ktorým prehral na predchádzajúcom Italian Opene podcenil prípravu na posledný zápas v skupine a prehral s neznámym Švajčiarom, čo ho stálo lepšie vylosovanie a pravdepodobne aj lepšie umiestnenie; alebo nevyužité šance v prvom kole proti silenj tureckej jedničke; Adam vedľa seba staviac výborné zvládnutie kritickej situácie v skupine, keď musel vyhrať 3-0, ale aj na druhej strane stratou disciplíny a následnou logickou prehrou v inom zápase, niekedy takéto porovnanie bolo možné urobiť aj v jednom zápase; Tibi výbornými výkonmi v skupine, ale takticky zle odohratým zápasom v prvom kole, kedy pre negativitu zabúdal na taktiku). Apropos negativita – cielene sme sa snažili pracovať na tom, aby neupadali do negativity a nezaoberali sa každou pokazenou loptičkou. A myslím, že toto sa nám dobre darilo. Hoci, každý si svojou negatívnou chvíľou prešiel, ale určite to bolo lepšie, ako ich často vídať (a najvýraznejšia zmena bola u Kopiho, škoda len, že v tomto zlyhal v rozhodujúcom zápase o postup). Ale na tieto zmeny treba veľa diskusii, sadnúť si a spoločne analyzovať, čo bolo dobré a čo treba urobiť inak. A snažiť sa chlapcov ovplyvniť. Nič to nestojí, stačí mať o chlapcov záujem.

MIESTO SKLAMANIA
Namiesto tradičnej rubriky sklamanie tentokrát hádanka – viete, aký deň bol pondelok 6.apríla ? Keď pozriete do kalendára, zistíte – Veľkonočný pondelok. Keby ste v tom čase pozreli na stránku ITTF, boli by ste zistili – svetový deň stolného tenisu. Náhodou padol tento rok na Veľkú noc, tak u nás „trochu“ zanikol. ITTF však vyzývala všetky asociácie organizovať rôzne podujatia na podporu a propagáciu pinčesu. Postrehli ste to ? Ak nie, zapíšte si to do kalendára, lebo ani o rok Vám to nik nepripomenie.


Pekný deň/večer
Braňo (22.05.2015 06:42)
- 1 -

str: 1 2 3

( čítanosť: 13944 )